Ono je to ale inak. Ja si vyberám ľudí, s ktorým sa stretávam aktívne. Čiže to, že je niekto náhodou rodič spolužiaka môjho dieťaťa, to neznamená, že sa s ním budem stretávať a rozprávať. Prehodím pár slov, to hej. Ak je mi ten človek sympatický, prehodím aj viac. Tak sa zadarilo, že medzi rodičmi synových spolužiakov sa nejaké zásadne sympatické osoby nezjavili. :)

Dosť dôležitá poznámka je, že môj syn má päť rokov, takže tam ešte veľký priestor na spoznávanie rodičov nebol (plus korona). A priateľove deti, ktorých sa týkalo to rodičko, strávili všetok čas, ktorý som s priateľom doteraz bola, fyzicky mimo školy kvôli korone. Čiže žiaden čas na spoznávanie rodičov cez školu sa nekonal. To, že som spoločenská neznamená, že budem písať počas lockdownu úplne neznámym rodičom spolužiakov mojich detí, či nejdú na kávu. :) Na to mám iných ľudí.

Prehľad o ľuďoch v okolí predsa mám, a ja nemám žiaden prenikavý problém s tým, že si ľudia medzi sebou klebetia, okrem faktu, že mňa to nudí. Ten stav, ktorý popisujem, ja mám aktívne vo svojom živote. Neklebetím o súkromných veciach iných ľudí. O verejných veciach hovorím, to je samozrejmé. Najmä ak je to niečo, ako ten prípad s telefonovaním, čo spomínaš. Ale ak je to niečo, čo je vyložene súkromné, tak s "hocikým" o tom nehovorím. A to je te distinction, vedieť, kedy už je to akože za hranicou.

A učiteľka klebetiaca o súkromných rodinných veciach už odídeného chlapca na oficiálnom evente školy (rodičko), to je za hranicou.