Existuje jav, ktorý biológovia nazývajú „syndróm varenej žaby“.

Žabu vložíme do hrnca s vodou a zvyšujeme teplotu. Postupne z 20 0Celzia, 30 0, ďalej na 40 0C....až do 90 0 C a žaba si pokojne v hrnci sedí. Ale pri 100 0C sa to odrazu stane: dosiahneme bod varu a je po žabe.

Žaby majú jednu osudovú zvláštnos?, počas vývoja sa nestretli ešte s vriacou vodou a nie sú schopné ju rozozna? ako niečo nebezpečné. Žaby žili v prostredí, ktoré príliš nemenilo teplotu, takže nepotrebovali na svojej koži teplotné čidielka. Žaba si preto neuvedomuje hroziace nebezpečenstvo a tak si kľudne sedí, až sa uvarí.

Sme v rovnakej situácii ako tá žaba, dnes, napriek tomu, že vieme, že je naša budúcnos? ohrozená, my všetci- jednotlivci i vlády- ignorujeme alebo znevažujeme túto skutočnos?. Sedíme tu ako žaby, pozeráme bez obáv do budúcnosti a naše zmysly nereagujú na varovania bezprostredného nebezpečenstva. Nedokážeme cíti? kyslos? dažďa, vidie? UV žiarenie, prenika? ozónovou vrstvou, nepoznáme chu? jedu v našich potravinách a vode, necítime otepľovanie Zeme, snáď iba tak, ako tá žaba- bez bolesti, ako niečo, čo sa postupne mení, ale dá sa to vydrža?. Počas nášho evolučného vývoja nás nič nepoučilo o tom, že svet je konečný, nič nás neviedlo k tomu myslie? globálne. Ale teraz sme k tomu donútený vzhľadom na rútiaci sa ekosystém, čo je dôsledok našej ľahostajnosti voči životnému prostrediu.


Celu tuto kapitolku som pisala ja:
http://www.ekoskola.sk/vzduch.htm