Jajže, bože, strach veliký:
búra sused mi plôtiky;
búra, už je v polovici:
Dám si župan, niet pomoci.

Ľudia boží, utekajte,
čo to robí, sa spýtajte:
A tak mlaďoch vysvetľuje:
„Toto starô — zlikvidujem.“

Poskočil som bystrým skokom
kukol cez plot ostrým zrakom;
hneď hľadím na starú ženu,
medzi krovím učupenú.

„Tá diera mi robí muky!
Domuruj to,“ spínam ruky.
Sused pozrel, ohol šiju
a vyslyšal prosbu moju.

Mieša, Ladík, maltu, mieša,
z tohto fotky boh’žiaľ nie sa:
a keď z neba chvíľku leje,
susedko sa iba smeje.

A keď už nám dážď ustáva,
nová stienka pyšne vstáva;
a hoci v bok trochu padá,
nie je to reklamovateľná vada.

Hučia, hučia Turkov čaty,
čo mi v hlave sypú rady:
„Vyzerá to teraz hrozne,
a tá malta ti vymrzne.“

Ten moravský svet ďaleký,
prešiel som sem prez tri rieky,
zašiel aspoň za tri hory,
aby som sa teraz koril?

Nad stienkou už strieška leží,
vždy keď k spánku zavriem oči:
Jaj, bože, len smutno je to:
starých škridiel už viac nieto.

Však nevyhol som sa mestu,
i k Blurcovi mal som cestu:
a ten chlapík ako ruža,
pekne víta svojho druža:

„Nesieš, družu, nesieš že mi,
z tej severskej krásnej zemi,
čo by sa mi dosť hodilo?
Na balkóne poslúžilo?“

„Dobre, dobre sme zrobili:
za lacný groš nakúpili,
sťa Slováci sa nedali,
a v akcii skupovali.

A čože je tu nového?
Ukáž fúza, máš dobrého?“
„Dobrá, dobrá tu novinka:
porástla mi tvár křovinka.“

A už som zas na výprave,
cesta vedie domov práve.
Keď tu zrazu, jajže, bože,
starých škridiel plné noše.

Nabral som si hrsti plné;
nerobil som žiadne oné:
bo škridiel na božom svete
už viac zdarma nenájdete.

Teraz sedím, kávu pijem
no pokojne si ver nežijem:
srdce zrejme neutíšim
kým o tom blog nenapíšem.

Sadkaj, čítaj, Kybča zlatá!
zabije ťa dlhšia veta?
Prečítaj si aspoň kúsok,
však blog píšem ňi raz za rok.