Doteraz nepublikovaný rozhovor s nedávno zosnulým britským producentom, ktorý vznikol pred 20 rokmi v Bratislave.

Andrew Weatherall (1963 – 2020) patril medzi najznámejších britských hudobných producentov a dídžejov. Zásadne ovplyvnil vývoj elektronickej tanečnej hudby. Pochádzal z anglického Windsoru. Rodičia ho pre tetovania vyhodili z domu.

Spolupracoval s Björk, The Orb, Happy Mondays či New Order. Za produkciu albumu Screamadelica pre kapelu Primal Scream získal prestížnu Mercury Prize za nahrávku roka 1992. Vo svojom vydavateľstve Junior Boy’s Own prispel k fenomenálnemu úspechu Underworld či Chemical Brothers.

Neskôr sa stal ústrednou postavou zoskupení Sabres of Paradise a Two Lone Swordsmen, s ktorými vydal viaceré oceňované albumy. Hudbu roky vydával pod kultovou značkou Warp Records.

[ TIP: Aktivujte si večerný newsletter s najlepšími článkami Denníka N, ktoré ste ešte nečítali. Pre aktiváciu stačí raz kliknúť. ]
10. marca 2000 vystúpil jediný raz na Slovensku, v bratislavskom U.Clube. Pri tej príležitosti vznikol v Prašnej Bašte unikátny a doteraz nepublikovaný rozhovor.

Málo sa vie, že ste tvorili aj filmovú hudbu. Napríklad pre paródiu na gangsterky Hard Men (Drsní chlapi), v ktorej ste aj debutovali ako herec.

Áno, zahral som si majiteľa baru. Pre rolu som si musel oholiť hlavu. Hrám v krátkej scéne a hneď ma zmláti skupina návštevníkov. Bola to akčná komédia, predpokladám, že vôbec nešla do kín, ale rovno na videokazety. Soundtracky som vytvoril ešte pre dva ďalšie celovečerné filmy.

Hrávate klubové techno, hip-hop aj electro. Zmenili ste po kultovom albume Screamadelica svoj prístup k tvorbe?

Elektronickú hudbu som počúval dávno pred tým, ako prišla éra acid house. Throbbing Gristle alebo SPK hrali tvrdú industriálnu elektroniku už koncom sedemdesiatych rokov. Keď prišiel acid, objavil som extázu a staršiu hudbu som už počúvať nechcel. Odjakživa som v kluboch hrával veľmi rozmanito.

Jeden britský novinár si ma prišiel vypočuť a potom v článku napísal, že Weatherall teraz hráva house. Nasledujúci víkend sa objavil opäť a mixoval som techno. To ho zaskočilo. V Anglicku hrávam každý štvrtok funk a reggae, v piatok techno a v sobotu house music. Nezaujímajú má žánre, ale jednoducho dobrá muzika. Nikdy by som si nepovedal: odteraz výlučne toto!



Ako sa mladý Angličan stal v osemdesiatych rokoch klubovým dídžejom?

Keď som začínal, hrával som platne Can či priekopníka Marshalla Jeffersona z amerického Chicaga. Za gramofóny som sa väčšinou postavil až o šiestej ráno, keď známejší kolegovia dávno skončili. Na scéne sa pohybujem dlho. Rozhovory poskytujem zriedkavo, a preto ľudia zväčša nevedia, čo som vlastne zač. Keď ma počujú, sú prekvapení. To sa mi páči.


Trance ste hrávali v časoch, keď médiá netušili, o čo ide. Dnes sa žáner stal masovým a jeho najznámejší producenti superhviezdami. Ako to vnímate?

V Anglicku klubová hudba dávno patrí do popkultúry. Ešte pred pár rokmi trvala úspešnej klubovej nahrávke cesta do hitparád najmenej šesť mesiacov. Dnes sa hrá vo veľkých kluboch a v bežných diskotékach skoro to isté. Mne sa masová tvorba nepáči, no pozdáva sa mi popkultúra a to, čo dokázala. Mnohí dnes trance zatracujú. Ani ja ho už nemám rád, ale chápem jeho príťažlivosť. Je to ľahko stráviteľná, rýchla, rytmická a melodická hudba, a keď máte osemnásť rokov a dáte si k nej extázu, zrejme to musí byť úžasné.

Keď zájdem do Nemecka, ľudia sa ma v kluboch pýtajú: „Sakra, čo sa deje s Anglickom? Kedysi sme z neho čerpali a dnes tam letí retro, ktoré sme hrávali pred rokmi!“ Odpovedám: „Je mi to ľúto, ale ja za to naozaj nemôžem.“ To sa niekedy stáva. Britská klubová kultúra je proste obrovská.


Keď ste začínali, ešte takmer nejestvovali kluby pre modernú tanečnú hudbu. Dídžeji bežne nedostávali za hranie ani za tvorbu remixov honoráre. Cítili ste vtedy, že sa rodí dôležitá nová subkultúra?

Do klubov som chodieval od štrnástich rokov, takže keď do Európy dorazil acid house, nebol to pre mňa šok. Bol som pripravený. Elektronická hudba sa už naplno rozvíjala. Vnímal som to ako ďalšiu kapitolu vo vývoji. No nemal som šajn, že z toho vznikne globálny trend.

Keby som to bol tušil, oveľa viac by som fotil a zapisoval si spomienky! Ocitol som uprostred strhujúceho diania a neuvedomoval som si kontext. Tanečná scéna bola malá! V Londýne sa všetko začalo v jedinom klube Shoom, kam sa zmestilo sotva dvesto návštevníkov. Hlavu som mal mimo a tancoval som ako blázon, takže som si naplno neuvedomoval, čo sa deje. Pochopil som to až pri spomienkach na minulosť.

Kto vtedy hrával v Shoome?

V rokoch 1987 a 1988 iba Paul Oakenfold, majiteľ Danny Rampling a ja. Oakenfold najskôr organizoval tanečné akcie vo svojich kluboch Ziggy’s a Future v južnom Londýne. Pridali sa k nám aj Carl Cox, Colin Faver, Mr. C a Eddie „Evil“ Richards, ktorý remixoval raný Orbital alebo The Shamen. V Shoome sme končili o štvrtej ráno a hneď sme sa presunuli do skladu necelý kilometer odtiaľ na rovnakej ulici. Tam sme na ilegálnych akciách pokračovali v hraní až do obeda.


Dídžeji, ktorých ste spomínali, sú už zväčša pophviezdy. Prečo ste sa vydali inou cestou ako oni?

Aj ja som si naplno užil úspech, najmä s kapelou Primal Scream, a chvíľu ma to ozaj bavilo. Bol som hviezda. Lenže postupne šla u mnohých kolegov hudba do úzadia a mediálna kariéra do popredia. Pre mňa zostala vždy prioritou muzika. Chcel som produkovať stále nové a vždy trochu iné skladby. Sláva je síce zábava, ale nič pre mňa. Nemám rád, keď sa médiá do všetkého vŕtajú. Netúžim sedieť v telke na gauči, oveľa radšej trčím v štúdiu, trénujem dídžejing alebo nahrávam novú skladbu. Ak by som navyše pokračoval v kariére hviezdy, už by som asi nežil.

Plánujete ešte produkovať kapely ako Primal Scream či New Order?

Už nie. Dnes sa mi nezávislá a rocková muzika nepáči ako kedysi. Spojenie tanečnej hudby a indie rocku už akosi nefunguje. Posunul som sa ďalej. Produkujem alebo remixujem iba interpretov, ktorí sú mi blízki. Nepracujem pre ľudí, ktorí mienia iba využiť moje meno napísané na obale. Zvláštne, že kapely ako Primal Scream, New Order alebo Death in Vegas sú dnes znova populárne. Teší ma, že stále dokážu vypredať turné, ale ja už od nich dávam ruky preč.


Aký je to pre vás pocit vydávať s toľkými o generáciu mladšími muzikantmi pod značkou Warp?

Elektronická scéna je veľmi silná. Naďalej pôsobí mnoho skvelých producentov, ktorí sa držia v undergrounde. K najlepším patria Surgeon či Autechre, silné mená Warp Records. Mám radosť, že aj ja patrím k značke, kde vychádza špička súčasnej elektroniky. No zároveň ma to desí! Keď si vypočujem nový album Autechre, hovorím si: Dopekla! Som na tom istom labeli, musím sa veľmi snažiť! A to je dobre, udržuje to vysoký štandard.

V čom je podľa vás základom úspechu a reputácie vydavateľstva Warp, kde vydávajú aj Squarepusher či Aphex Twin?

Zásluhu na tom má trojica majiteľov, ktorí ho vedú už od roku 1989. Naučili sa zdatne pohybovať medzi under- a overgroundom, medzi trhom a nezávislou distribúciou. Nerobia kompromisy a vydobyli si silnú, originálnu pozíciu, ktorá im právom prináleží. Nahrávky, ktoré vydávajú, sú také dobré, že ich nezničia ani mediálne kydy. V Anglicku sa médiá často idú zblázniť aj z bezcennej hudby. Warp zostane silou, aj keď ho už médiá nebudú považovať za najnovší trend.


Ako prebieha nahrávanie novej skladby vo vašom zvukovom štúdiu?

Najviac času venujem tvorbe remixov, naposledy pre Leftfield, Saint Etienne či Paula Wellera. V štúdiu pravidelne nahrávam downtempo, hip-hop, techno aj electro. Mojím hlavným cieľom je dať každému žánru svojrázny štýl. Pri tvorbe používam počítače aj sample, ale nikdy sa neuspokojím s cudzou skladbou alebo jej časťou v pôvodnej podobe.

Snažím sa do každého samplu vložiť vlastné zvuky, ktoré ešte nik iný nepoužil. Na výrobu ruchov využívam najrozmanitejšie akustické zariadenia a výsledok potom vkladám do počítača. Nenahrávam digitálne, naďalej pracujem najmä na analógových mašinách. Ale aj počítače mi na tvorbu poskytujú úžasné možnosti! Z komputera dokážem dostať zvuky, ktoré mi syntetizátor neumožní.

Ako vyzerá váš bežný pracovný týždeň?

Hudobne. Počas celého týždňa! Od pondelka do piatku sedím v štúdiu a cez víkendy hrávam v kluboch. Stáva sa, že od obeda do polnoci pracujem v štúdiu a priamo odtiaľ zamierim do klubu, kam ma pozvali. S hudbou žijem 24 hodín.


Takže vás aj po mnohých rokoch stále baví vystupovať ako dídžej?

Dobrej hudby je, našťastie, stále veľa. Keď zájdem do obchodu s platňami, zakaždým objavím niečo, čo som nikdy nepočul. Hudba ma nedokáže nudiť. Platne zbieram od desiatich rokov. Ak by som sa pridŕžal iba jedného žánru, už by ma to možno nebavilo. Keď už neviem, ako ďalej, vytiahnem staré reggae alebo funk a znova ma to chytí. Veľmi ma baví techno, je to inovatívna hudobná forma, ktorá neustále objavuje nové rytmy a zvuky. Je to najlepšia funky hudba na svete. Žiaľ, v Británii nenájdete také jedinečné priestory ako bratislavský U.club!

Máte ešte nejaký cieľ, ktorý by ste chceli dosiahnuť?

Mojím hlavným životným cieľom je nikdy nemusieť chodiť do práce!

src: https://dennikn.sk/1763476/andrew-weatherall-hlavne-nikdy-nechodit-do-prace/?ref=tit