Weiningerova doba potrebovala Weiningera, aby niekto napriamo opísal ideologický podmaz doby, cez ktorý prevažuje dominantná identifikácia.Toto ale zjavne neplatí len pre obdobie fin de siècle, ale v určitej variácii v celej známej ére patriarchátu. Čo je nové od Descartesa je nahlodanie esenciality delenia muž/žena, pretože (vedecký) subjekt sa stáva neutrálny. Už od Descartesa je teda paradoxne otvorená možnosť uvažovať nepatriarchálne. A dejiny modernity potom môžeme čítať aj ako obranu voči inej (XX Xeno?) interpretácii subjektu, následkom čoho je prepiatosť podhubia univerzálnej mužskosti osvietenstva ako mysliaceho ideálu človeka žijúceho v ríši ideí, kam žena nemá prístup, pretože jej esencia spočíva len v transcendentálnej sexualite, a tiež si len plní svoje “noumenálne” povinnosti, či už ako matka alebo prostitútka, ani jeden z dvoch archetypov nie je prejavom slobodného subjektu.
Osvietenský muž teda pracuje na tom, aby svojou definíciou človeka-muža-aktéra-génia pred sebou zakryl fakt, že po celý čas len nosí masku. Každé obdobie by bez irónie potrebovalo svojho Weiningera, nie ako progresívneho mysliteľa, ale ako odhalovača detailov logiky ideologických presvedčení, už v ktorých sa vždy nachádza možnosť ich kritickej inverzie. Označiť ho teda len za mizogýna či antisemitu by bolo lacné podcenenie jeho dejinnej role, lebo čo sa mu naozaj podarilo, bolo posunúť celý dominantný diskurz k jeho prekonaniu, čo je stále a propos v nedohľadne.
Čo ak zoberieme jeho záver, že žena neexistuje vážne? Dokonca aj dôvody, ktorým tvrdenie zdôvodňuje- neexistuje, lebo nemá charakter, ktorý je daný len inteligibilnou kategoricko-imperatívnou schopnosťou JA robiť slobodné rozhodnutia. Pri inverzii potom získame ženu, ktorá sa vymyká mužskej identite čistým sexuálnym bytím, teda túžbami, ktoré vo svete človeka-muža sú úplne cudzie/nezaraditeľné, a ktoré musí prekonávať umelo vytvorenými inštitúciami, titulmi, postavením, teda vzájomným priznaným ocenením druhými mužmi, iba cez čo získava možnosť spolupodielať sa na univerzalite. Žena, podobne aj žid u W. postrádajú takúto schopnosť, a práve preto sú symptómami dominantného diskurzu.
W. ide na rozdiel od svojich kolegov až do trpkého záveru: pretože je muž stelesnením noumenálneho JA, tak jeho povinnosťou je zbaviť sa svojej heteronómnej existencie, teda sexuality, dôsledkom čoho je potom hmotný koniec civilizácie. To je zároveň jediný spôsob emancipácie ženy: stať sa mužským inteligibilným subjektom. Utrpenie ženy je dané mužom, pretože on ju neustále stvorí do jej prekliatej sexuálnej podoby, či už v noblesnejšej zamilovanosti alebo prízemnej potrebe, žena bez muža neexistuje. A tu je tiež len malý posun od toho, že muž a žena sú dve nesúmerateľné funkcie, pričom v patriarcháte dominuje mužská sexuálna diferencia, ktorá je však definovaná cez znak absolútnej nemožnosti (Phallus), a teda muž, ktorý operuje v presvedčení svojej logiky, musí logicky prísť k podobnému záveru ako W. Ženská funkcia je však asymetricky nepreložiteľná cez mužškú a túto druhú časť W. nikdy nepripustí- čo muž vníma ako transcedentálnu heteronómnu sexualitu, ktorá mu kazí jeho usporiadaný vesmír, je iný prístup ženy k svojmu bytiu, ktoré je mužovi neprístupné, ak ostáva v zajatí kľúča svojej kastračnej funkcie. W. hovorí o hysterickej žene ako o tej, kde sa láme táto naoktrojovaná racionalita prebratá z mužského sveta ženou a preniká prízemná sexualita, a aj tu je skrytá pravda možnosti nedominantného diskurzu, ak prijmeme sexualitu v širšom slova zmysle, ako to čo uniká symbolickej reprezentácii túžby.
W., pretože sa vedome otrocky snažil stelesniť imperatív mužskej identity, videl možnosť riešenia ženskej otázky čisto len v tom, aby ženy prestali “neexistovať”, ich premenou na mužov. W. tak nepriamo poukázal na to, že všetky riešenia emancipácie cez mužskú funkciu sú zastaralé, a s tým sa dá súhlasiť. Dnes to vidieť na úskaliach ľudskoprávnej emancipácie, ktorá stále ide podľa tohto “univerzálneho” imperatívu predstieraného plného subjektu, ktorý svoju štrukturálnu kastráciu všemocne v posledných záchvevoch neúspešne zakrýva.
Ak akceptujeme W. odhalenia: realitu asymetrickej ženskej sexuálnej diferencie, ktorá sa nedá čítať cez mužskú, vyvstáva jedna z najdôležitejších emancipačných otázok, o ktorej sa vôbec nehovorí: Môže žena vôbec postaviť svoju emancipáciu na koncepte ženy stvorenej cez mužský dominantný diskurz? Ponúka sa len, že v diskurze, v ktorom neexistuje, sa môže stať len mužom. A všetky svoje túžby realizovať len v postavení, ktoré zapadajú do interpretácie mužskej diferencie. Preto to rozčarovanie pri vypočítavaní či už feminizmus dosiahol rovnosť- “už už sme emancipované tým, že sa čoraz viac podobáme” - zenitová kvázifeministická otázka. Postweiningerovský poučený feminizmus musí byť založený na tomto poznaní, že o žene skrze jej diferenčnú funkciu nevieme nič. A otázne je či je možné hardcore ženský diskurz vytvoriť- tu sa dostávame k problému toho, že kdežto pri mužoch hovoríme o maske impotencie, tu je problém iný, nielenže nejde o žiadnu esenciu, ale len o reakciu na prispôsobenie sa mužskej maske. Spätné postulovanie bájnej éry matriarchátu, z ktorého sa vykľul patriarchát je presne ten reakčný obsolétny pohľad, rovnako ako esencializovanie ženy cez existujúce funkčné spoločenské role.
Táto snaha sa zdá ako nemožná, ide o prevratnú udalosť, akú sme v poznaných dejinách ešte nezažili a nevieme si vôbec predstaviť také “prehodnotenie všetkých hodnôt”, pretože siaha až k základom toho, čo vnímame ako ľudské: ide o udalosť metakultúrnu, ktorá od základu mení jazyk, možno až spôsoby organizácie myslenia, ktorá ponúka otázku či si je vôbec možné pod funkciou mimo operujúceho Phallusu predstaviť akúkoľvek organizovanosť, lebo sa vždy upiera k určitým blízkym dominantne mediovaným predstavám aj pri akýchkoľvek snahách o hľadanie deteritorializovaných možností, ktoré však stále vychádzajú z rovnakej logiky. Zdá sa, že snaha o takéto pozitívne vymedzovanie ženskej diferencie môže byť aj škodlivá, pretože pravdepodobne bude viesť len k preklopeniu do mužskej a tá ženská je asi prejavom vždy novej a novej partikularity, len cez ktorú možno dosiahnuť obrysy univerzality. Z toho plynie ďalšia dôležitá otázka: ako zabrániť tomu, aby rola partikularít- žien, minorít, podrobených tried, nebola vždy len nutnosťou nového podrobenia iného. Je možné vôbec myslieť mimo tejto fazóny podrobenia a moci?