Je rovnosť medzi mužmi a ženami v dnešnej dobe aktuálna téma? Prístup ku vzdelaniu, možnosť hodiť si lístok do volebnej urny či rovnaké práva a povinnosti pred zákonom - to všetko je už vyriešené. Agenda feministických hnutí je mnohými ľuďmi vnímaná prinajlepšom ako neaktuálna, v horšom prípade ako vyjadrenie nenávisti namierenej voči mužom a okliešťovanie ich práv. Ešte v extrémnejších prípadoch ako útok na tradičnú rodinu. Hlbšie a viacej skryté dôvody, ktoré by priznávali legitimitu pôsobenia feministických hnutí, sú buď prehliadané alebo marginalizované. Zdá sa, že zmätok vládne aj v predstavách, o čo feministickým hnutiam v skutočnosti ide. Vyhnať ženy od sporáka alebo ich uviazať ku detskej postieľke, kde môžu byť pre spoločnosť "jediným skutočným prínosom"? Nahradiť mansplaining womansplainingom? Umelé predlžovanie konverzáce a revolúcia na jazykovom ústave prostredníctvom zavádzania nových označení pre ženské povolania, kompenzované zrušením prechyľovania ženských priezvisk?

Žena vytvorená z adamovho rebra mu v Biblii podáva jablko zo stromu poznania. Dnes mu podáva jablko dženderu. Čo ak je takáto žena - v jednom aj druhom prípade - výtvorom muža? Existuje vôbec žena mimo mužského diskurzu?

Do Weiningerových poznámok o ženách, mužoch a židoch som sa začítala po tom, ako som dočítala Schreberov popis paranoidnej psychózy, ktorá sa dá z časti chápať (cez krízu autority) ako Schreberove vyrovnanie sa s krízou mužskej identity. Tá vychádza z postavenia žien a mužov na prelome 19. a 20. storočia. Podarilo sa nám v dnešnej dobe prekročiť diskurz, ktorý krízu identity spôsobuje? Je voľnejšia fluktuácia medzi mužskou a ženskou identitou a potreba byť uznaný/uznaná ako muž alebo žena, znakom prekonania tohto diskurzu alebo je - naopak - znakom toho, že je ním ľudská existencia stále do veľkej miery determinovaná?

Muži toho o ženách popísali veľa ale málokto si dal tak veľmi záležať, ako Otto Weininger na tom, aby definitívne vyriešil "ženský problém". Filozofické úvahy vedené v súlade s rozšíreným kultúrnym a vedeckým diskurzom svojej doby nazval Pohlavie a charakter, aby v zápätí dokázal, že hoci muž disponuje tak pohlavím ako aj charakterom, žena žiaden charakter nemá. Je púhou fikciou bez autonómie a integrity, bez duše, vlastne vôbec nejestvuje. Celé bytie ženy sa točí okolo sexuality. Je zmesou prostitútky a matky - dvoch identít spojených s čírou sexualitou - pričom väčšina žien sú skôr prostitútkami ako matkami. Prostitútka myslí iba na rozkoš, ktorú zažíva pri sexuálnom akte s mužom. Svoju ostýchavosť a zdržanlivosť v sexuálnych otázkach ženy iba predstierajú, aby pobláznili mužov, ktorých vznešené a romantické JA je čistotou priťahované. Muž nie je iba sexuálnou bytosťou - narozdiel od ženy sa zaujíma o veci ducha: umenie, vedu, filozofiu... Žena je hmotou, ktorú muž formuje. Ak sa aj zaoberá nejakými vznešenými vecami, robí to iba preto, aby zaujala muža.

Ak si myslíte, že obraz ženy zachráni identita starostlivej a obetavej matky, ste na omyle. Weininger nehodnotí ženu - matku o nič viac ako ženu prostitútku. Žena, ktorá je viac matkou ako prostitútkou, si rovnako nievie vážiť individualitu muža - zaujíma ju iba to, aby jej urobil deti. Ak sa takáto žena venuje niečomu "vznešenému", tak je to iba kvôli svojim synom. Nemá totiž pocit vlastnej integrity, hodnoty alebo potrebu pestovať vlastný charakter. Materstvo - spojené s rozmnožovaním - je tak tiež iba sférou prináležiacou k sexualite.

Feministitcké hnutia a snahy o emancipáciu na prelome 19. a 20. storočia vníma Weininger ako pomýlené. Neobáva sa ohrozenia rodiny ˇ(vymretie ľudského druhu by mu vôbec nevadilo - práve naopak, ukončenie rozmnožovania vníma ako jediné možné etické východisko). Prekáža mu predstava, že neexistujúca žena by mala byť postavená naroveň mužovi, ktorému sa nemôže nikdy rovnať. Z princípu je totiž otrokyňou a slúžkou, nevlastní inteligibilné JA schopné konať pre vec samotnú - potrebuje muža k tomu, aby jej existencia mala zmysel - či už na súlož alebo na to, aby jej spravil dieťa. Jej existencia nemá žiaden iný - hlbší význam. Kdežto muž - ten tvorí veľké veci a myšlienky - tie sú jeho pravými "deťmi" - deťmi ducha. V každom mužovi je prítomný génius a muž má morálnu povinnosť tohto génia rozvíjať. Ak aj žena niekedy niečo napíše alebo vytvorí, je to iba preto, aby poslúžila mužovi, zaujala ho. Nie je to pre vec samotnú. Výtvor ženy teda nie je znakom génia. Je iba znakom jej vlastného podrobenia.

Podobnú mienku ako o ženách, má Weininger o židoch. Hoci sa venuje "židovskej otázke" iba na záver svojho spisu, ktorého primárnym účelom je dokázať ničotnosť žien. V nacistickom nemecku sa Weiningerove antisemitské postoje (hoci sám bol židom, no dištancoval sa od svojho židovstva konverziou na "nemeckejší" prostestantizmus) budú tešiť obľube. Toho sa však Weinginger nedožije, pretože krátko po publikovaní svojho diela spácha ako 23 ročný samovraždu.

Zaujímavé je, v akej miere čerpá z tradície osvietenstva - najmä z Kantovej morálnej filozofie a tézy o inteligibilnom Ja človeka- ktorý je tak pre Kanta ako aj Weingingera bielym mužom. Ideál slobodného, racionálne mysliaceho človeka, ktorý robí rozhodnutia na základe svojho rozumu v súlade s prírodnými zákonmi. Ten sa v osvietenstve vynára ako nová identita o ktorú sa má človek usilovať, no zároveň sa ako prototyp pripisuje mužskej časti populácie. Boli to napokon muži, ktorí "vynašli rozum" kým boli "ich" ženy, matky, dcéry a sestry - existenčne závislé od podpory a ochrany mužov - zaneprázdnené pôžitkami zo súlože, starostlivosťou o deti a mužov, ktorých priazeň si touto starostlivosťou chceli získať. Tak mohlo dôjsť k tomu, že univerzálna ľudskosť a univerzálne práva, sa pripisovali iba mužom. A to bez toho, aby "otcovia" osvietenských myšlienok videli logický rozpor medzi ideálmi a realitou, v ktorej naďalej fungovala spoločnosť. Nerovnocenné postavenie žien a ľudí "podradných" rás v spoločnosti vnímali ako dôsledok akýchsi "ženských ne-kvalít". Vo svojej obmedzenosti a mizogýnnej zaslepenosti si neboli schopní uvedomiť to, že túto identitu a výsadné postavenie čerpajú z pokorenia a útlaku žien.

Tak sa mohlo stať, že Weininger v domnienke, že opisuje akúsi femínnu esenciu ako neodškriepiteľný fakt, podal v skutočnosti obraz dosledkov nerovnosti pohlaví v spoločnosti. To, že (aj narozdiel od prevládajúceho názoru, ktorý staval na piedestál "aspoň" materstvo) radikálne znehodnotil všetko, čím ženy aj z tejto nerovnej pozície do spoločnosti prispievali, je dôsledkom takto ad absurdum vyhnaného esencializmu.

Weiningerova kniha sa dočká po jeho smrti veľkého verejného ohlasu - najmä od (v tej dobe výlučne mužskej) "vedeckej-lekárskej obce", ktorej nie je cudzie eugenické ani mizogýnne uvažovanie. Nájdu sa aj ostrí oponenti, no kniha sa nijako nevymyká odbornému diskurzu svojej doby - vytvorenému biológmi, psychiatrami, gynekológmi či sexuológmi. Čo vedia o ženách títo vážení muži - okrem toho, čo sami zinterpretovali cez svoju dualitstickú (a často esencionalistickú) optiku muž ≠ žena, ktorá zároveň slúžila k vystavaniu ich vlastnej, "mužskej" identity? Mužskej dávam do úvodzoviek, pretože vychádza z predpokladu, že existuje suma vlastností, ktoré sú maskulínne (a všetko opačné je potom femínne). Suma vlastností, ktoré by nemohli byť rozvíjané bez starostlivosti žien - matiek, žien - manželiek. K akému inému radikálnemu záveru potom mohol dospieť Weininger - vychádzajúc z pozície patriarchálnej spoločnosti, ktorá si cení všetko to, čo umožňuje rozvíjať mužom s podporou starostlivosti žien, no zároveň sa snaží udržiavať status quo ženskej existenčnej závislosti? Bol vôbec z tejto pozície možný nejaký iný záver než ten, že žena neexistuje?

Chandak Sengoopta, ktorý podáva v knihe Otto Weininger - Sexualita a věda v císařské Vídni prehľad dobových vedeckých diskurzov, o ktoré sa Weininger pri tvorbe svojej tézy opiera, upozorňuje na zaujímavý rozpor zámeru a výsledku, ktorý sa Weiningerovi (zrejme nechtiac) podaril:

Weiningerova analýza vede k některým poněkud provokativním závěrum: reprodukce druhu je sexuální, a tudíž zavrženíhodný úkol. V tomto úkolu je však žena nejvyšší. Jediný ušlechtilý zpusob, jak být otcem, je pro Weiningera "zplodit " velká díla. K tomuto otcovství však často dopomáhá promiskuitní, biologicky neplodná prostitutka. Prestože si tedy Weininger dal za cíl negovat ženskou subjektivitu, ve skutečnosti jen potvrdil totální moc ženy nad fyzickou reprodukcí a její signifikantní moc nad duchovní produktivitou "velkých mužú". Z abstraktního hlediska kantovské etiky snad Weininger mohl prokázat, že žena "není nic". Ale z konkrétnejšího, definitivnejšího hlediska skončil jeho komplikovaný, spletitý a scholastický argument tím, že potvrdil ženskou moc nad životem, muži a kreativitou. To je jiste na Knize Pohlaví a charakter tím nejvetším paradoxem.

Weiningerove poznámky k sexualite otvárajú ešte jednu dôležitú otázku: akým spôsobom by mali feministické hnutia hovoriť o sexualite a podrobení, aby sa nechytili do pasce Weingingerovho diskurzu? Či sa budú snažiť negatívne vymedziť voči domnelej maskulinite alebo sa budú snažiť vybudovať pozitívnu - ženskú identitu, vždy sú nútené vysporiadať sa s diskurzom, ktorý existenciu autentickej skúsenosti žien neguje. Suma skúsenosti a vlastností, ktoré boli v minulosti zahrnuté pod množinu maskulínneho (a ktorým je v spoločnosti pripisovaná hodnota) neberie do úvahy celú ľudskú skúsenosť a všetky jej rozmery. Zároveň je vystavaná na negovaní - vymedzovaní sa voči všetkému "ženskému". Niečo zásadné tu chýba - ľudská skúsenosť žitá a prerozprávaná z pozície ženy, no prostredníctvom naratívov, ktoré nestavajú na sexuálnej/gender identite a nie sú reakciou na esencialistický dualizmus.

E: doplnené linky