God Himself was in my side in His fight against me.
Daniel Paul Schreber - Memoirs of My Nervous Illness



Predstavte si, že ste posledným skutočným človekom na zemi. Hoci ste si žili svoj sporiadaný život ako slušný a vážený občan, ktorý sa nikdy priveľmi nezaujímal o náboženské otázky, ste to práve vy, komu sa začali diať "zázraky" a v koho tele našiel zaľúbehie boh. A to aj napriek tomu, že je to proti jeho vlastným zákonom a nepretržitý kontakt, ktorý sa s vami snaží udržiavať, môže spôsobiť skazu Zeme. Všetci ľudia sa medzi časom zmenili iba na "improvizované, neskutočné bytosti" ovládané "nečistými dušami". Môžu páchať zlo, pohromy no vpodstate neexistujú. Zachrániť tieto nečisté duše, ktoré raz patrili skutočným, živým ľuďom a znovuvzkriesiť ľudstvo je možné už iba jediným spôsobom. Z muža sa postupne zmeníte na ženu a stanete sa milenkou boha. Z tohto spojenia (medzi bohom a vami) vzíde nové potomstvo, ktoré zaľudní zem. Tento proces môže trvať stovky rokov. Zatiaľ žijete v neuveriteľnom svete plnom zázrakov, slnko, stromy, vtáky na vás prehovárajú ľudskou rečeu a v hlave vám znie neustály prúd hlasov. Niekedy sú ich stovky - nedajú vám oddýchnuť, mučia vás, nútia vás dokončovať nedokončené vety, dešifrovať protichodné tvrdenia a odpovedať na nezmyselné otázky. Vaše telo sa zatiaľ pomaly ale isto mení na ženské - boh s vami obcuje prostredníctvom neviditeľných nervových lúčov...

Toto nie je námet dystopickej poviedky ale systém bludov paranoika Daniela Paula Schrebera, ktorý na prelome 19 a 20 storočia v Nemecku spísal Memoáre svojho "nervového ochorenia" v psychiatrickej liečebni. Chcel ich poskytnúť pre náboženské, vedecké a filozofické účely skúmania právd, ktoré mu boli zjavené a o ktorých bol presvedčený, že môžu priniesť ľudstvu osoh. Memoáre sú fascinujúcim čítaním už iba ako nahliadnutie do bohatého vnútorného sveta človeka trpiaceho paranoiou. Náboženský systém, videnie sveta a zdôvodnenie diania, ktoré sa okolo schrebera odohráva (reálneho aj imaginárneho) sa však dá čítať ešte aj inak ako zo zvedavosti nad tým, čo prežíva človek trpiaci psychózou. Dá sa čítať ako odkaz o svete od človeka, ktorému prestal dávať zmysel prevládajúci spoločenský poriadok a nebolo pre neho možné viac dostáť obrazu, ktorý tento poriadok od neho vyžadoval. Vzdelaný, vážený muž - nemec z dobrej rodiny - zažíva svoje psychotické zrútenie práve v čase, kedy bol zvolený do funkcie predsedu krajského odvolacieho súdu v Drážďanoch. Je pravým opakom toho, kým sa stáva vo svojej hlave počas ochorenia: stáva sa ženou (ktorej podstatou bytia je zmyselnosť), blúdivým, večným židom (ktorý má ďaleko od povahových čŕt vznešeného árijca), hlboko veriacim človekom, ktorý je pripravený prevziať na seba všetko možné utrpenie aby zachránil svet a ľudstvo pred skazou, pričom jediným pôžitkom, ktorý mu zostáva (popri všetkých možných ochoreniach a telesných deformáciách, ktoré je nútený podstupovať a ktoré sú neraz nezlúčiteľné so životom, no nikdy na ne neumiera). Tým pôžitkom je sexuálne spojenie s bohom v tele ženy.

Počas čítania Schreberových memoárov som sa nevedela ubrániť pocitu, že systém bludov, ktoré si vytvára, sú spôsobom, akým sa snaží udržať si (alebo skôr znovunadobudnúť) svoju dôstojnosť. Hoci v prvých kapitolách dáva poznať svoj - nie moc lichotivý - pohľad na ženy, na židov a celkovo zdôrazňuje významné až nadradené postavenie germánskych národov a najmä mužov v danej historickej dobe (napríklad tvrdí, že boh si vybral ako reč, ktorou prehovára, ušľachtilú nemčinu), v priebehu memoárov sa jeho postavenie k údelu premeny na ženu (a žida) mení. Stáva sa doslova poslaním a telesné slasti, ktoré inak považoval za tak nízke, sa stávajú prejavom bohabojnosti.

Aby sa dalo pochopiť, ako je pre Schrebera možné vybudovať svoju dôstojnosť práve stotožnením sa so všetkým "menejcenným", je potrebné vedieť niečo o jeho osobnej histórii.

Jeho otec - Moritz Schreber - bol vážený lekár, ktorý sa preslávil najmä knihami o výchove (v tej dobe v nemecku vraj veľmi populárne), v ktorých dáva rady, ako zo sebeckých a neposlušných detí vychovať kultivovaného človeka:

Dieťaťu dajte pocítiť hlbokú nenávisť a nepriateľstvo, ktoré vyčíta z vašich očí a giest. Správajte sa ku nemu, ako keby ste ho chceli zničiť. Musí pochopiť, že má na výber medzi svojou vôľou alebo životom. Ak si vyberie vôľu, bude musieť zomrieť. Akonáhle si dieťa uvedomí, že môže žiť len za cenu svojej vôle, vzdá sa jej a vyberie si prežitie. Je to prirodzený mechanizmus! Prvoradé je prežitie; všetko ostatné je sekundárne.

Tak sa z vás stane navždy majster dieťaťa. Odteraz bude na jeho kontrolu stačiť jedno slovo, pohľad alebo hrozivé gesto.
Moritz Schreber "Kallipedia"

Schreberov otec poskytuje rôzne drsné návody, ako z dieťaťa "vytesať" kultivovaného človeka, vytvára a odporúča používanie pomôcok, ktoré majú zabrániť hrbeniu sa, zmene polôh v posteli počas nočného spánku, znemožniť masturbáciu a mnohými inými spôsobmi disciplinovať telo aj ducha dieťaťa podľa želanej predstavy. Schreberov otec predstavuje nielen despotického rodiča, ktorý si žiada absolútnu poslušnosť. Žiada si niečo viac - aby sa jeho vôľa (vôľa otca) stala vôľou dieťaťa. Freud, ktorý spísal na základe Schreberových memoárov jeho chorobopis, nevenuje veľa pozornosti tejto stránke otca. Je možné, že o výchovných metódach Schreberovho otca nemal v tej dobe vedomosti. Poukazuje na inú stránku, ktorá (v súčinnosti s otcovými výchovnými metódami) musela tiež zohrať dôležitú úlohu v obraze Schreberovho ochorenia. Schreberov otec bol známy a uznávaný lekár - ako určitý vzor bolo pre syna ťažké ho prekonať alebo sa mu rovnať. A Schreberova psychóza prichádza v dobe, kedy je vymenovaný do funkcie predsedu krajského odvolacieho súdu v Drážďanoch. Vieme, že do tejto funkcie sa Schreber dostal pomerne skoro (keďže všetci sudcovia, ktorým predsedal, boli od neho starší). S touto funkciou sa tiež viaže určitá vážnosť - autorita. A podľa Erica Santnera (autora knihy My own private Germany, v ktorej sa zaoberá Schreberovým ochorením ako krízou autority a symptómom doby, v ktorej Schreber žil) bola práve táto váha autority, ktorú Schreber na svojich pleciach pocítil, spúšťačom ochorenia.

Krátko po vymenovaní do váženej funkcie začne Schreber trpieť nespavosťou, ktorá veľmi rýchlo zhoršuje jeho psychický stav, čo sa končí hospitalizáciou v psychiatrickej liečebni Dr. Flechsiga (za zmienku stojí, že u Flechsiga sa Schreber pred rokmi úspešne liečil pri problémoch s hypochondriou - no v tej dobe nemal psychotické stavy). Až po hospitalizácii sa začína u Schrebera prejavovať psychóza a Flechsig zohráva v jeho paranoi dôležitú úlohu. Schreber ho upodozrieva, že Flechsigovi sa podarilo "dostať" do jeho mysle (možno prostredníctvom hypnózy) a ovplyvňovať ju. Počas celých memoárov je zjavný jeho ambivalentný vzťah k Flechsigovi, ktorého na jednej strane nenávidí, obáva sa ho, no na druhej strane ho má neustále potrebu obhajovať. Flechsig a boh miestami v jeho bludoch splývajú takmer do jednej "osoby". Nie je ťažké predstaviť si, že u Schrebera prišlo k prenosu medzi osobou Flechsiga a jeho otcom - Flechsig vykonáva nad jeho telom (a v systéme bludov aj mysľou) rovnakú kontrolu, akú v období detsva vykonával otec. Reálne ho privezuje k posteli, izoluje od vonkajšieho sveta, dáva mu lieky bez jeho súhlasu alebo proti vôli - navyše Schreber verí tomu, že Flechsig ovláda aj jeho myseľ a snaží sa pôsobiť na jeho vôľu (čo veľmi nápadne pripomína otcovo pôsobenie na vôľu dieťaťa v systéme výchovy Moritza Schrebera).

V Nemecku v dobe, v ktorej Schreber žil, boli kladené vysoké nároky na "pravých" "nemeckých" mužov - najmä ak patrili do vyššej spoločenskej vrstvy. Ideál bol postavený tak vysoko, že podľa Santnera ho v skutočnosti nemohol žiaden muž dosiahnuť, no to nebránilo vytváraniu ilúzií, že takýto "dokonalí árijci" existujú. Aby bolo možné udržať maskulínu ilúziu, všetko, čo by mohlo tento ideál pošpiniť, sa vkladalo mimo - na jednej strane do povahových čŕt žien, ľudí iných rás, no stelesnilo sa najmä v grotesknej predstave žida. Schreberova "premena" na ženu a stotožnenie sa s "večným židom" je v týchto súvislostiach možné chápať ako stotožnenie sa "lackom" - práznom, nedostatkom (u Freuda so symbolickou kastráciou), ktoré si so sebou nesie každý človek ako určitú stigmu, ktorú sa snaží pred druhými zakrývať. Schreber sa vo svojej paranoi premenil na túto stigmu - stal sa stelesnením tohto prázdna.

Ako je ale možné vystavať si na stigme svoju hodnotu? Na to môže dať odpoveď práve spoločenský poriadok doby, v ktorej Schreber žil - a požiadavka tejto doby - spôsob, akým disciplinovala svojich najváženejších členov - nemeckých vysokopostavených mužov, ktorí si paradoxne nikdy nemohli byť definitívne istí svojou dokonalou a nadradenou pozíciou. Zdanie výnimočnosti bolo utvorené vďaka tomu, že mali na koho symbolicky preniesť svoj lack - svoj nedostatok. Ten ale neprestal nikdy existovať a preto sa nedalo uspokojiť iba s tým, že existoval "pomimo" - židia boli pre nemeckú spoločnosť, ktorá si vystavala svoju výnimočnosť na ich ponížení - neustálou pripomienkou tohto nedostaku. Nedostatok, ktorý bol stelesnený v ženách bolo možné v spoločnosti fungujúcej na patriarchálnych hodnotách podriadiť si, pokoriť ho a využiť ešte aj pre svoje potešenie. Čo sa židov týka, táto neustála pripomienka vlastnej nedostatočnosti počas druhej svetovej vojny vyústila v pokus definitívne sa jej zbaviť.

Schreber urobil z nedostatočnosti výsadu - záchrana ľudstva a zeme bola možná iba cez jeho stotožnenie sa so všetkým, čím spoločnosť opovrhovala a čo bolo považované za slabosť. Tým sa zhostil výnimočnej úlohy a ako dôstojnosť spasiteľa, aj jeho dôstojnosť mohla zostať zachovaná. Poníženie, ktoré pociťoval keď nedokázal dostáť obrazu, ktorý od neho spoločnosť vyžadovala, premenil na poslanie. Paradoxne iba cez systém bludov, sa mu podarilo dať tomu všetkému čomu bol nútený podriadiť sa, nejaký zmysel. Freud označil tento proces ako snahu o uzdravenie psychicky trpiaceho človeka. Svet, ktorý si tak paranoik vytvorí - nie je síce lepší alebo dokonalejší ako ten, v ktorom už viac nedokáže zmysluplne a konzistentne žiť - ale aspoň mu dáva nejaký zmysel.

Ku Schreberovi by sa dalo napísať veľmi veľa (k Freudovému chorobopisu napríklad - ktorým sa Santner obzvlášť vo svojej knihe zaoberá a ukazuje na ňom aj Freudových démonov - ako napríklad fakt, že Freud "prehliada" úlohu "večného žida" v Schreberových bludoch ako istý prejav popretia z Freudovej strany zo strachu o pozíciu svojej vlastnej autority). Vybrala som jednu líniu, ktorá ma asi najviac oslovila. Za zmienku ešte stojí to, že Schreber sa naučil so svojou paranoiou žiť tak, že z nej spravil predmet svojho osobného vzťahu s bohom - podarilo sa mu (napriek tomu, že bol pôvodne zbavený svojprávnosti) vymôcť si na súde prepustenie z psychiatrickej liečebne napriek tomu, že paranoiou a ctihomamom trpieť neprestal do konca života. Niekoľko rokov žil mimo liečebne rodinným životom a po smrti svojej ženy sa znova psychicky zrútil a skončil v psychiatrickej liečebni, kde aj zomrel. Jeho memoáre sú asi najznámejším a najdetailnejším popisom paranoie od samotného psychotika - a keď ich vydržíte dočítať do konca a budete ich čítať pozorne, tak sa môže váš pohľad na psychózu a paranoidné predstavy dosť zmeniť. Rovnako pohľad na ľudí, ktorí sa do tohto stavu dostali. Paranoidné predstavy sa prestanú javiť ako niečo náhodné a nezmyselné. Pre každého chorého človeka dávajú vnútornú logiku vychádzajúcu z jeho osobnej histórie a tiež z vplyvov predstáv spoločnosti, v ktorej človek prežil svoj život. Prostredníctvom psychózy prehovára nevedomie (dovtedy držané pod fasádou vedomou spoločenskou a osobnostnou performance konkrétneho človeka) - ako keď sa pretrhne hrádza - bez toho, aby mu boli kladené ďalšie prekážky.
Beware - It hurst.