otázka znie, čo sa stane v prípade, ak do centra vedomia bežnej reality postavíme postavy, z ktorých sme spravili obetných baránkov, a nie ako obete, ale ako aktérov vlastnej vôle

v prvom rade treba asi poznamenať, že tá dichotómia vznešené/podradné, maskulinita/feminita, pán/otrok je iba zdanlivá. Taký Moritz Schreber nebol o nič menej podriadený obrazu, do ktorého chcel pretvoriť v systéme výchovy deti, než deti samotné. Rovnako ctihodnosť, váženosť árijského muža bola závislá od svojho protipólu, pred ktorým sa snažili nemci uniknúť tak, že svoj lack preniesli na niekoho radikálne iného a tým sa (zdanlivo) dištancovali od takéhoto obrazu. To je to, čo ukazuje Schreberova paranoia: že cez negatívne vymedzenie sa (toto nie som predsa ja) je nemožné lacku uniknúť.

Žijeme v kultúre-spoločnosti, ktorej očakávania, spoločenský poriadok atď. nás každého nejakým spôsobom formujú, disciplinujú alebo vymedzujú. Môžeme sa z danými pravidlami stotožniť (a neželané ukryť, potlačiť) alebo sa snažíme byť demonštratívne opakom toho, čo sa od nás očakáva. V oboch prípadoch sme spoločnosťou determinovaní.

Ak by som to veľmi voľne prepojila s východiskom, ktoré ponúka etika psychoanalýzy, človek nemôže uniknúť svojmu nevedomiu, resp. každý pokus o takýto únik si môže vyžiadať svoju daň na psychickom rozpoložení človeka. Sme nútení nachádzať spôsoby, ako nevedomé túžby zosúladiť so spoločenskou realitou. Na rozdiel od Weiningera, ktorý si z Kantovej morálnej filozofie zobral imperatív "Moja vôľa sa musí stať zákonom" - čo sa môže veľmi ľahko prehupnúť v tiraniu slepej svojvôle, ktorá si neuvedomuje svoje limity a prepojenosť s Other - sa mi ako určité riešenie vidí uvedomiť si vlastný nedostatok/lack a to, akým spôsobom ho chcem zapĺńať. Či spôsoby, ktoré si vyberám (napríklad zdvihnutie svojej sebahodnoty cez negatívne vymedzovanie sa a dehonestáciu "iného") tento lack iba neprehlbujú. A voliť skôr také spôsoby, kde zapĺňanie tohto "prázdneho miesta"- lacku neočakávam "zvonka" ale naopak - toto prázdno sa stáva miestom, z ktorého tvorím svoje dočasné bytie. Manifestácia absolútnej nezávislosti od kultúry a spoločenského poriadku môže skončiť ako despotizmus alebo šialenstvo. Na druhej strane potlačenie nevedomého a stotožnenie sa s očakávaniami, ktoré sú na nás kladené takpovediac zvonka, predstavuje stratu vlastnej autonómie a tupé/bezmyšlienkovité nasledovanie spoločenského poriadku.