Po x rokoch (možno je to naozaj aj desať), som bol s rodičmi na dovolenke. Bývali sme na Slovensku, pri hranici s Ukrajinou, ale odskočili sme si aj na jednodňové výlety do Zakarpatskej oblasti. Bol som trochu vyklepaný z toho, ako to príjmu a čo im tam vlastne ukážem, ale ukázalo sa, že sme naozaj rodina. Sú rovnakí fanúšikovia ako ja! :)



Vlakom do Mukačeva

Od 9. júna začal premávať spoj Košice - Mukačevo. Odchody sú na tejto linke naplánované tak, že sa to dá otočiť za jeden deň. Vlak zastavuje aj v Čiernej nad Tisou, kde sme sa rozhodli pristúpiť; za sympatických 4,50 na osobu.





Čierna nad Tisou. To mesto, v ktorom kúpite 3-izbák za 10 000. Tešil som sa sem snáď viac ako do Mukačeva a očakávania sa naplnili. Nikde nikto, akurát upratovačka vo vestibule stanice a pizzéria fungujúca aj cez sviatok. Z rozhlasu hlásili odchod vlaku, ktorý už odišiel. Ideálna atmosféra na prehliadku stanice, v ktorej sa asi veľa nezmenilo, odkedy sa tu v 1968 stretol Dubček s Brežňevom.



Vlak do Mukačeva je označený ako rýchlik, hoci najvyššia rýchlosť, ktorú naberie po ceste je 50 km/h. Cesta je trošku na dlhšie, ale stále imho lepšie ako stáť v aute v kolónach. Asi tou najväčšou stopkou sú hraničné kontroly. Hneď po pár minútach je zastávka na hraničnom prechode Čierna nad Tisou, kde vlak kontrolujú Slováci (asi 20 min.). Ukrajinská kontrola prebieha v Čope (tiež cca. 20 min.). Bol som prekvapený, že s nami cestovalo minimum Ukrajincov, väčšinu tvorili Slováci a samozrejme Česi, ktorí išli na turistiku do Karpát. Atmoška vo vlaku ale bola super, taká výletná.



V Mukačeve som bol pred dvomi rokmi a odvtedy sa tam toho veľa nezmenilo. Aj chodníky sú stále v rovnakom stave. Mám však taký pocit, že v tomto meste sa kumuluje "bizár" v akomsi väčšom množstve, ako na iných miestach, ktoré som na Ukrajine navštívil. Všimla si to aj moja mama, ktoré si to sama pre seba nazvala "ukrajinské vychytávky". Môj švagor si dokonca spravil projekt - fotil si rýny, ktoré sú tu namontované do polky domu, čiže počas dažďa slúžia ako sprcha.







Bolo dobre. Dali sme si dlhú prechádzku a vareniky na obed; za 5 porcií som platil tuším v prepočte 6 euro. Kúpil som si SIM kartu a opäť sa presvedčil, že v Kyivstare neplatí heslo - náš zákazník, náš pán. Potom smer rynok, Latorica, pravoslávny kostol. Na monastier a palánok už čas nezostal, dôvod prísť nabudúce.



Cesta naspäť trvala trocha dlhšie. Slovenskí colníci rozobrali vlak do poslednej skrutky. Ja som sa už tešil na podvečer v Čiernej nad Tisou. Môj záujem o mesto mal teraz investičný charakter. Išiel som si obzrieť ulicu, na ktorej je na predaj jednoizbák za 6000. Byt sa nachádza na Hlavnej ulici; kúsok od potravín a centra mesta, kde prevládala pohodová atmosféra (rozumej, nič sa tam nedialo). Niekto by za nevýhodu mohol považovať, že v tomto meste nie je vlastne oddelená periféria od centra. Na mňa však Čierna nad Tisou urobila dojem. Prázdne, tiché ulice a najupravenejšie záhony v republike. Do toho dočervena zafarbujúca sa obloha a neustále zvuky z posunovania vlakov. Ako afterka po Ukrajine super miesto!



Tour de cerkva

Druhý deň skôr oddychovo. Doobeda Sobranecké kúpele a poobede obec Ulič, kde sa nachádzajú miniatúry drevených cerkví. Tam sme sa rozhodli, ktoré kostoly pôjdeme pozrieť. Btw. Cerkvy si chcem dať nabudúce na bajku. Je medzi nimi vyznačený cyklistický chodník ikon, ktorý má 105 km.



Nová Sedlica, najvýchodnejšia dedina na Slovensku. Dnes je tu len miniatúra, ale cerkva tu kedysi naozaj bola. V 70. rokoch ju ale presunuli do skanzenu v Humennom.



Uličské Krivé. Tu sme sa boli pozrieť aj vo vnútri. Akurát tam boli turisti z Púchova so sprievodcom.



Ruský Potok, ako možno vidieť. Naľavo Topoľa, napravo Uličské Krivé, ako možno vidieť.



Jalová. Asi moja najobľúbenejšia. V krásnom, tichom prostredí. Prichádza sa k nej cez dvor miestneho rodinného domu. Keď sme tu boli naposledy, kosil okolo nej dedko a tváril sa ako z dokumentu Obrazy starého sveta.



Nedeľa v Užhorode

V Užhorode som bol už viackrát, ale v nedeľu sa mi tam páči asi najviac. Všade plno ľudí na prechádzke alebo v kaviarňach. Moja mama povedala, že by sem išla už len kvôli zákuskom. Dá sa ísť veru aj na otočku. Najlepšie cez Veľké Slemence, kde je peší prechod, ktorý väčšinou zaberie 5 minút. A odtiaľ zobrať (spiatočný) taxík za dvacku.



V nedeľu na obed to nežije v Užhorode len kávičkami. Z viacerých kostolov sa ozýva omša. Tu na obrázku je kostol, v ktorom sa liturgia slúži vo viacerých jazykoch; aj v slovenčine.



Detská zakarpatská železnica. Svet, ktorý patrí deťom. Deti vlak vypravujú, označujú lístky, kontrolujú cestujúcich a berú to strašne vážne. Vláčik ide 5 minút a končí na zastávke Park, kde sa otáča rušeň. Nástupná stanica je hneď za Židovskou synagógou.



Sovietsky cintorín, niečo ako malý Slavín. Okrem vojakov padlých v druhej svetovej vojne tu pribudol ďalší rad hrobov s rokom 2014. Dvadsaťroční chlapci, ktorí zomreli vo vojne na Ukrajine.



Druhá strana cintorína je čistý prales. Ziemowit Szczerek písal vo svojej knihe reportáži z Ukrajiny, že v kryptách na cintoríne v Ľvove spávali pankáči. Nejak som tomu neveril, ale tu v Užhorode to vyzeralo dosť obývateľné a zdalo sa, že tu sem-tam niekto aj prespí. Btw. na väčšine hrobov boli maďarské mená, v Ľvove poľské.



Priekopa

Dedinka, v ktorej sme bývali. Kedysi tu žila početná židovská komunita (okrem Priekopy tiež v Sobranciach a Koňuši). Dnes nič. Obec bez krčmy a potravín, domy na predaj za 10 000 a celoročná inštalácia PF 2019. Židov pripomína akurát cintorín na polceste do Porúbky. Celkovo, Židia sa tu sústreďovali skôr v malých mestách a obciach. Centrom náboženského života na Podkarpatskej Rusi bolo Mukačevo, kde tvorili pred vojnou polovicu z celkového počtu obyvateľov.





Nabudúce by som si dal rád túto lokalitu konečne na bajku. Či už na slovenskej strane, obehať si v kľude cerkvy. Alebo využiť možnosť prepravy bicykla do Mukačeva a kuknúť si zakarpatský vidiek. Alebo aj slovenské mestá, cez ktoré sme teraz len prefrčali autom - Kráľovský Chlmec, Veľké Kapušany, atď. Stojí to imho za to.