clovek nie je nezavisly od prirodnej kauzality, je nou dokonca determinovany, ale ta sloboda znamena moznost ako retroaktivne urcit, ktore priciny stali za mojim konanim

neobmedzovala by som to iba na retroaktívne určenie. to, čo nie je podľa Kanta možné, je absolútne vylúčenie hypotetických súdov v rozhodovaní počas života človeka, ktorý má zároveň aj svoje telesné potreby a motivácie ku konaniu, ktoré čerpá z javovej/empirickej reality. Kant teda tvrdí, že o rozhodovanie na základe KI sa máme - ako slobodné bytosti - usilovať. A áno, retroaktívne vieme určiť, čo bolo pohnútkou nášho rozhodovania. Ak ňou bola snaha, usilovanie o konkrétny cieľ (so zámerom ovplyvniť vonkajšiu realitu želaným spôsobom, od čoho si človek sľubuje pre seba nejaké dobro), tak v tom prípade sa nejedná o slobodné konanie v morálnom zmysle. Preto sa ako keby ľahšie vopred určuje ako morálne také konanie, ktoré napriek tomu, že je v súlade so zákonom, môže človeku spôsobiť nepohodlie alebo priamo ide proti jeho sebeckým zámerom.

Človek - tak ako som to pochopila ja - sa z prírody vymyká svojou schopnosťou pociťovať úctu/rešpekt voči morálnej povinnosti, ktorá je zároveň príčinou aj účinkom jeho konania. A to je rozdiel medzi konaním slobodným a neslobodným - ak by sme totiž poznali všetky pohnútky človeka a veci, po ktorých túži, a predpokladali by sme, že človek bude konať iba v súlade s týmito svojimi pohnútkami (teda v rámci hypotetických imperatívov) podľa Kanta by sme dokázali úspešne predpovedať každé jeho rozhodnutie/konanie - pretože jeho konanie by bolo týmito pohnútkami vopred determinované. Podľa mňa si môžeme v tomto prípade predstaviť človeka kľudne ako nejaké laboratórne zvieratko, ktoré môžeš motivovať k určitému správaniu iba tým, že mu "predhodíš" objekt jeho chcenia.

Čo robí správanie človeka ako inteligibilnej bytosti podľa Kanta iným, ako správanie iných živých tvorov, je práve tá schopnosť slobodne sa rozhodnúť aj v rozpore s vonkajšími príčinami. V tom prípade môže byť sám človek príčinou svojej vôle.