Sú sny iba odrazom náhodne pospájaných vnemov, nazbieraných počas dňa alebo v nich môžeme nájsť niečo viac? Pre Freuda a psychoanalýzu sú spolu s voľnými asociáciami, prerieknutiami, vtipmi a podobnými – vedome nekontrolovanými myšlienkami - spôsobom, ktorým prehovára nevedomie. Hoci koncept nevedomia nebol Freudovým objavom, Freud bol tým, kto tento koncept a jeho význam pre duševnú rovnováhu podrobne rozpracoval. Ide ďalej, než iba do oblasti latentných spomienok, myšlienok a pocitov. Vníma nevedomie ako podhubie, z ktorého vychádzajú skryté motívy a impulzy ľudského konania. V nevedomí nevládne racio, netrápia ho protirečenia. Je sférou princípu slasti, ktorý stavia rozhodovanie a konanie človeka vždy do vzťahu s nevedomými túžbami (nem. wunsch ako prianie – nestotožňuje túžby s potrebami). Istým východiskom, ktorým sa človek snaží vyplniť chýbajúce vedomie celej svojej vnútornej reality a svojho vzťahu k vonkajšej realite, ktorá je pre človeka tiež nepoznateľná vo svojej celistvosti, sú racionalizácie na vedomej úrovni. Tieto racionalizácie sú určitým premostením a výsledkom vzťahov medzi vnútornou percepciou a testovaním vonkajšej reality.

Vďaka represii-potlačeniu, zostáva vedomiu zamedzený priamy prístup mnohokrát k rozporuplným alebo pre superego neprijateľným túžbam. Ich realizácia a následné spracovanie sú umožnené iba sprostredkovane - cez psychické symptómy a psychické utrpenie. Pre Freuda je psychické utrpenie akým sú neurózy, psychózy a hystéria (dobové označenie pre súhrn symptómov, z ktorých sa dnes mnohé priraďujú následkom traumy a PTSD – ale nielen), určitým riešením, akým sa trpiaci človek navonok vysporiadava s potlačenými konfliktnými túžbami. Rovnako stavy úzkosti, depresie a nutkavé správanie sa vzťahujú k tejto túžbe. Sny, voľné asociácie, prerieknutia a vtipy, ktoré sú nepatologickými prejavmi nevedomia, potom umožňujú po vrstvách odkrývať toto tajomstvo, ktoré si človek v sebe nosí, a zostáva tajomstvom aj pre neho samotného. To sa deje v psychoanalytickej práci. Keďže potlačené nemôže prejsť z nevedomia do vedomia priamou cestou, naviaže sa na snové obrazy alebo voľné asociácie, ktoré sú pre človeka nejakým spôsobom spojené s pôvodnou potlačenou túžbou. Iba takouto okľukou je možné dostať sa k inak nedostupnému obsahu nevedomia.

Cieľom psychoanalýzy je samozrejme zbaviť človeka psychického utrpenia, prípadne mu pomôcť zodpovedať otázku, prečo sa vždy zas a znova počas života ocitá v rovnakých situáciách, ktoré sú spojené s utrpením. Túžba, s ktorou subjekt vstupuje do analýzy, je nájsť odpoveď na svoje trápenie a zbaviť sa ho. Trpiaci človek verí, že psychoanalytik disponuje poznaním, ktoré ho zbaví utrpenia. Pre Lacana patrí psychoanalytická prax do sféry etiky – v čom sa zásadne líši od tých prúdov psychoanalýzy, ktoré sa skôr snažia analyzovanému subjektu vnútiť svoju predstavu "zdravého ega". Pre lacanovskú psychoanalytickú školu je kľúčové, aby analyzovaný subjekt sám odhalil „pravdu o sebe“ ako subjekte, aby sám pomenoval svoju túžbu. Tu sa práca psychoanalýzy končí a je na subjekte, ako s týmto objavom ďalej naloží. Analytik tu slúži skôr ako spoločník alebo spoločníčka, ktorí analyzovaný subjekt usmerňujú na jeho ceste, no nesnažia sa naň preniesť svoje predstavy o „zdravom egu“.

Jedným zo základných konceptov lacanovskej psychoanalytickej školy je teda pomenovanie túžby, ktorá je kľúčom k bytiu subjektu ale aj k jeho utrpeniu.