To je ale uplne prirodzena vec. Cogito ergo sum.
Mnozenie mame predsa v sebe biologicky zakodovane. Preto sa mnozime. To, ako to zvladame, je uz dane aj individualnymi predispoziciami.
Ja som deti chcela, mam ich, ale tiez si velmi dobre uvedomujej, ze ako velmi ma posunuli von z komfortnej zony a kolkokrat sa citim totalne znicena. Vydolovali zo mna to najhorsie moje ja, no zivot bez nich si uz neviem predstavit. Jedine, co ma ozaj mrzi je, ze som ich nemala skor a teda aj viac.
Pokial nieco nezazijes, tak je tazke sa na to pripravit a mozes mat akekolvek presvedcenie, ze si na nieco ready, realita to prekona. V dobrom aj zlom. Lenze takto to v zivote je. A nie len s rodicovstvom.
Neexistuje nic take ako vedome a cisto racionalen rozhodnutie byt/nebyt rodicom a nasledne prezitie zivota s usmevom na tvari a permanentnym zavanom stastia nad hlavou - s detmi alebo bez nich.