Do tejto oblasti som chcel nazrieť už dávno. Zaujímalo ma, ako to vyzerá dnes na území, kde žili kedysi pokope desiatky národností a v masovom počte sa utekalo do Ameriky. Keď som o tomto pláne povedal Ondrejovi, okamžite zareagoval, že zoberie auto a ideme. Cestu autom vnímam teraz ako odvážny nápad, ale teda od začiatku.


Cesta tam

Na prechod na Ukrajinu si vyberáme hranicu Vyšné Nemecké/Užhorod. Po zaradení sa do kolóny si k nám do auta prisadá muž. Hovorí, že robí v "chele" a potrebuje sa dostať cez hranice. Očividne nejde prvýkrát. Pobehuje s našimi pasmi medzi colníkmi a vybavuje prechod. Rozpráva zvláštnym jazykom. Sám o ňom hovorí ako o ukrajinsko-slovensko-česko-poľsko-maďarskom, lebo tam všade pracoval. Nakoniec z neho vypadne, že je Rusín, a že "chela" je Hella v Novom Meste nad Váhom. Na Ukrajinu si prišiel po zimné oblečenie.

Pána vysadíme na stanici a mierime k hotelu. Na recepcii vzniká problém, nemajú už pre nás miesta. Jedinou možnosťou je luxury room. Pýtame sa, čo to znamená. Recepčný s ospravedlňujúcim tónom hovorí, že 12 eur na osobu. Berieme to. Ako bonus dostaneme v cene raňajky a papuče.



Ráno dávame krátku prechádzku Užhorodom. Všímam si, že mesto sa mení, odkedy som tu bol prvýkrát. Teraz je pracovný deň a v lipovej aleji sa prechádzajú študenti z Indie, ktorí sem prišli na výmenný pobyt. Námestie je konečne vydláždené a socha M.R.Štefánika prekrytá plachtou. 100. výročie republiky sa bude oslavovať aj v Zakarpatsku.


Lviv

Okolo obeda opúšťame Užhorod a mierime na Lviv. Riešime zásadné otázky, ktoré sa viažu k tomuto regiónu. Je možné mať peniaze a zároveň vkus, keď staviate dom? Existuje cyklista, ktorý nejde po strede cesty a nemá v sebe 3 promile? Plná čiara slúži na obiehanie, keď to tak všetci robia? V tomto nastavení stúpame Užanským národným parkom, dokým nás nezastaví rampa na ceste. Dostali sme sa na horský prechod medzi regiónmi. Z búdky vystúpi vojak, skontroluje nám pasy a popraje šťastnú cestu.



Za rampou nasleduje akási upravenejšia krajina. Najväčším šokom sú ale cesty! Kým v Zakarpatsku nebol ani jeden dobrý úsek, v Ľvovskej časti nebol ani jeden zlý. Čo však bolo peklo, bola premávka v Lvive. Piatok večer nebol zrejme najlepší termín na príchod do tohto mesta. Preplnené ulice, trúbenie, zatarasené električky. Po blúdení zaparkujeme pred ubytkom a auto nechávame stáť na mieste tri noci.

Raňajkujeme a prisadá si k nám pán v obleku s igelitkami. Predstaví sa ako Jaro, ale tiež ako Master of reality alebo Agent NBA. Rozpráva jazykom, ktorým je tajná kódovaná angličtina. Býva pri rybníku, každé ráno cvičí jogu a je vegetarián. Keď odídeme, dojedá po nás banosz so slaninou. Ako intro do nového dňa, môže byť.

Dostávame sa na pomerne bizarné miesto - múzeum opustených hračiek. Motáme sa starými uličkami, tam je atmosféra starého Ľvova cítiť najviac. Prechádzame miestnymi trhmi a predierame sa medzi ľuďmi. Vysedávame v podnikoch a popíjame. V parku dávame kávu a počúvame, ako sa hádajú dôchodcovia, ktorí tam mastia v skupinkách karty. Na konci Virmenskej ulice nakukneme do galérie Dzyga a večer zakončíme koncertom. Hovorím si, tu určite nie som poslednýkrát.







Sme tiež prekvapení čulým nedeľným životom. Ideme na blšák, kde si za hrivnu nakúpime kazety do auta. Vybehneme na vyhliadku, hoci je hmla. Pánovi, ktorý tam prenajíma ďalekohľady, dnes biznis nejde. Zarába inak, z termosky nalieva medovukhu. Kúsok pod ním stoja predavači suvenírov, ktorí si púšťajú z mobilu hudbu. Hovoria o sebe ako o „huculoch“. V meste to večer žije akoby boli prázdniny. Na námestí sa tancuje, z kvetinárstva sa ozýva klavír, muž rozplače ženu kvetmi. Vychytávame akúsi romantickú vlnu (alebo je to každodenný život Ľvova?).







Jedno miesto ma však zaujalo špeciálne - Lyčakovského cintorín. Pri našej návšteve sa pomedzi stromy plazila hmla a po stromoch brečtan. Mená na hroboch prezrádzali poľskú históriu. Tu by som sa chodieval prechádzať, keby tu bývam, hovorím si.
Večer zisťujem, že nie som sám, komu sa toto miesto páči. Vo svojej knihe o ňom píše aj Ziemowit Szczerek: A Lyčakovský hřbitov byl krásný. Popíjel jsem prostredek na potenci s kvasem a myslel jsem si, že něco tak krásneho jsem neviděl nikde na zemi. Každá hrobka byla jako z gotického hororu a to všechno - ponořené v té šťavnaté zeleni, v té žluti vedra, prořezané nahoru se vzpínajícímu se cestičkami - bylo zahradou rozprostírajíci se medzi zemí, snem a podsvětím.




Ternopiľ

O Ternopile som prvýkrát počul v tejto relácii. Chalan ho popísal nasledovne: V tomto meste sa toho moc nedeje. Je to mesto na oddych. Niečo ako mesto, kam ľudia chodia, keď sú starí. Čakať na svoju smrť. A mal pravdu, atmosféra tomu zodpovedala. Ternopiľ pripomínal skôr kúpele ako živé mesto. Pri jazere postávali rybári a po nábreží sa v tichu promenádovali chodci.



Od jazera odchádzame až pri západe slnka. Dievčatá si robia selfies, chalani jazdia v skejtparku, páriky si užívajú romantiku. Vtom mi volá Volodymyr, u ktorého sme si zajednali ubytovanie. Hovorí, že má na byte nejaký problém, ale že má pre nás alternatívu: luxury apartment in downtown. Berieme. Volodymyr nás zavedie do starej bytovky. Byt spĺňa všetko, čo (ne)očakávame: zlatá socha býka v strede stola, krištáľové lustre, pozlátené omietky. To všetko za sympatických 6,50 € na osobu.



Večer sa prechádzame námestím. Nikde nesvietia lampy, zato vianočná výzdoba je už vypeckovaná. Rozmýšľame, kam to zapichnúť. Nakoniec zvíťazí podnik s názvom Koza. Veľké prekvapenie. Akoby ani nepatril do tohto mesta. Začínam veriť, že nejaká alternatívna scéna tu predsalen existuje. Že to nie sú len psi loviace holuby na námestí, na čo sa tu dá pozerať. A ako bonus dostávam od tohto mesta aj nový gastrozážitok - Khrevonucha (palené s chrenom) a Uzvar (niečo ako údený ľadový čaj).




Brody

Koncom 19. storočia majú Brody asi 15 000 obyvateľov, z toho 2/3 tvoria Židia. Okrem nich v meste prebýva istý čas až 20 000 migrantov, ktorí sa chcú dostať do Ameriky. Ľudia prespávajú na uliciach a v parkoch. Mesto situáciu nezvláda. Nedarí sa mu ani obchodne, funguje len jeden liehovar, tri pivovary a parný mlyn.



Dnes pôsobia Brody skôr ľudoprázdne. S obchodom to nebude asi o nič lepšie. Na námestí stoja Svedkovia Jehovovi a bordový žigulák. Dávame si jednoduchú misiu, nájsť nejakú kaviareň. Až pri autobusovej stanici sa objaví búda s terasou, v ktorej robia fakt dobrú kávu. Ondrej odklepáva do popolníka v tvare prerezaného granátu a čudujeme sa, ako môže tento typ podniku na takomto mieste fungovať. Prečo sa niekto rozhodol ísť proti atmosfére tohto mesta.





Brody pôsobia ako kombinácia niečoho, čo ešte nezaniklo, s niečím, čo ešte len vzniknúť chce. Časy, keď tu po uliciach pobehoval Joseph Roth sú nenávratne preč. Ako spomienku na toto miesto si kupujem ponožky v športovom obchode. Pani mi ich nechce predať, pokiaľ jej nedám presne. Vraj mi nemá z čoho vydať. Odchádzame. V aute si na mape ešte všímam dedinku pri Brodoch s názvom Berlyn. Moju pozornosť si o chvíľu uchmatne pani, ktorá ide na bicykli po diaľnici. Rozmýšľam, kde sú hranice prekvapenia v tejto krajine.


Przemyśl

Na prechod do Polska si vyberáme hranice Medyka/Shehyni. Len čo sa zaradíme do kolóny za dedinou, príde ku nám chlapík, ktorý tvrdí, že nás dostane urýchlene cez hranice, keď mu dáme fünfzig euro. Po hodine státia a kope áut, ktoré nás predbiehajú, začíname veriť, že tu nejaký systém uplácania musí fungovať. My si to bez kontaktov vystojíme za krásnych 5 hodín. Spolu s Ukrajincami v dodávkach, ktorí mieria na západ za prácou a státie na hranici si krátia fľaškami z duty free.

Ráno sa prebúdzame na poľskej strane. Przemyśl je jedno z najstarších poľských miest a rozdiely oproti Ukrajine sú značne vidieť. V meste stretávame pani, ktorá nám odporučí navštíviť miestnu stanicu postavenú v rokoch 1856-1860. Bol to dobrý tip. Pripadal som si skôr vo výstavnej sieni, ako na železničnej stanici. Asi najčistejšia a najtichšia stanica, v ktorej som bol. O chvíľu prichádza IC-ečko do Kyjeva.



Dávame ešte prechádzku mestom. Počasie je až gýčovo krásne. Prechádza okolo nás spievajúca škôlka. Stretávame rehoľné sestričky a kňazov, vplyv cirkvi je tu zreteľný. Míňame predvolebné plagáty, ktorých je viac ako by malo. Nad garážami vidíme nápis jazda s kurwami. V parku rozmýšľame, čo by sme robili, keby žijeme v tomto meste. Przemyśl urobil dobrý dojem.






Cesta späť

Máme ešte dosť času a cestu si predlžujeme cez Magurski Park Narodowy. Mierime do Prešova, kde sme sa rozhodli ešte zostať na jednu noc. Vyberáme si ubytovanie, ktoré sa prezentuje ako apartmány Šariš. Na recepcii dostaneme ku kľúču od izby aj oblepený diaľkový ovládač. Na výťahu si všímam oznam, že nájomcom, ktorých pristihnú fajčiť na chodbe, bude vypovedaná zmluva. Prejdeme zafajčenou chodbou do izby, kde nás ovalí smrad z odtoku. Uvedomujem si, že okrem „apartmánov“ sú v tomto „hoteli“ aj sociálne byty.

V noci sa prebúdzame na divné zvuky. Vo vedľajšej izbe sa bijú chlapi a do to kričí žena. Na chodbu prichádza vrátnik, ktorý rieši situáciu slovami: Do piči, bude tu ticho, lebo zavolám políciu! Z druhej strany počuť plač dieťaťa. Je 31. október. Hovorím si, ako program Helloweenskej noci a bodka za výletom, dosť dobré!