Cez víkend som si dal neplánovane cyklovýlet cez pár miest, ktoré ma už dlhšie lákali. Aj keď na Považí žijem celý život, stále ma vie niečim potešiť a prekvapiť.

Nosice
Atmosféra dediny celkom pasuje k zamračenému dňu. Na vlakovej stanici si prečítam, že Nosice sú zapadákov a E.T. volať domov. Ja sa tu cítim príjemne a smerujem k tomu, čo ma zaujíma najviac - Nosická priehrada. Na pamätnej tabuli jednej z budov čítam vytesaný text:

Priehrada mládeže - Nosice.
Vybudovaná v rokoch 1950 - 1957. Na výstavbe pracovalo 55.000 brigádnikov - členov ČSM.
Stavba vychovala mnohých hrdinov práce - obetavých bojovníkov socializmu.
Budovateľom priehrady mládeže pri príležitosti 15. výročia začatia stavby.
Slovenský ústredný výbor ČSM v lete 1965

Dokonale vystihnuté, sedí to. Akurát tí ľudia korzujúci sa ako v kúpeľoch tu akosi nesedia. Stačí sa pozrieť trochu ďalej, kúpele tu naozaj sú!






Nimnické kúpele
Najmladšie kúpele na Slovensku. Svojich hostí vítajú už od roku 1953. Úprimne, čakal som horší stav. Jedna časť je v rekonštrukcii, ale väčšina kúpeľných domov funguje naplno. Po zámkových dlažbách pod vrchom Javorník sa prechádzajú kúpeľní hostia, ktorí si prvýkrát v roku obliekli jesennú bundu. Kúpele im síce neponúkajú chrumkavé oblátky, ale zato majú možnosť navštíviť soľnú jaskyňu spojenú s miestnym butikom.




Púchov
Dostať sa do Púchova z Nimnice je celkom pohodlné. Čerstvo otvorený cyklochodník spája tieto miesta dĺžkou 4 kilometre. (Btw. je súčasťou plánovanej Vážskej cyklomagistrály).
O Púchove napísal výživne kyberbubus. Ja už len dopĺňam usmievavé cestoviny z reštaurácie El Greco, nech je obraz o tomto, najkrajšom slovenskom meste roku 2013(!), úplny.
Púchov môžem opustiť dvomi smermi. Buď pôjdem doprava a ovalí ma smrad z čističky, alebo pôjdem doľava a ovalí ma smrad spálených pneumatík zo závodu Continental. Vyberám si tú druhú možnosť.




Ladce
Za Belušou sa mi naskytá fascinujúce pohľad. Konečne po rokoch môžem zblízka vidieť lom, ktorý som obzeral vždy len z vlaku. Všímam si, že z lomu vedie potrubie a končí v neďalekom závode - Cementáreň Ladce. Najstaršia cementáreň na Slovensku, ktorá začala vyrábať už v roku 1890.
Pravdepodobne cementáreň môže za to, že Ladce sú miesto, ktoré som vôbec nepochopil. Napadajú mi otázky: Prečo si táto dedina nezaslúži svoj pokojný život? Prečo v jej strede stojí panelák, ktorý mal stáť na mestskom sídlisku? / Prečo si nezaslúži byť mestom? Hoci malým, ale so službami a atmosférou, ktorá patrí mestu?
Cez stromoradie vychádzam z dediny a sledujem pani, ktorá zbiera gaštany. Z potoka cítiť smrad, ktorý tipujem, má čo dočinenia s cementárňou. V hlave sa mi vynára spojenie "Benátky Považia". Nemá to logiku.









Pokračujem do Ilavy. Spomínam si, ako som tu bol v zime fotiť nápisy na stenách. Atmosféra je totožná so zimou, ľudoprázdno. V miestnej reštike si dávam kávu a polievku. Okrem mňa tu sedí starší manželský pár. Obsluhujú nás tri čašníčky.
Vchádzam na hrádzu a všímam si Vršatecké Podhradie a Biele Karpaty. Napadá mi, že toto je doslovne druhá strana Považia, zrejme tá lepšia. Cez Trenčín prefrčím domov, do Nového Mesta nad Váhom. Ale keď tu budete, dajte si aj Novú Dubnicu a Dubnicu nad Váhom, alebo tiež Nemšovú či Horné Srnie. Je to také... industriálno-zaujímavé.

Visit Považie!