V našom malom okresnom meste nebolo pred 20 rokmi cez jesenné prázdniny veľa možností zábavy. Jeden upršaný podvečer malo byť v kultúrnom dome vystúpenie Radošinského naivného divadla a my sme sliedili okolo, aby sme aspoň trocha vyhnali nudu z našich životov.
Aké veľké bolo naše nadšenie, keď sme si všimli zo zadného vchodu kulturáku vychádzať pána Melkoviča ako ide na kalíšok povzbudivej medicíny, si určite pri trocha empatii dokážete predstaviť. V tom čase sme si krátili naše životy prankmi a takúto príležitosť sme si nemohli nechať ujsť.
Jednali sme intuitívne, rýchlo a bez rozmyslu.
Po krátkej bojovej porade išiel za pánom Melkovičom člen „A”: „Dobrý deň, neviete kadiaľ sa ide k Aralskému jazeru?”
Z našich neskorších analýz vyplynulo, že pán Melkovič otázku odbil zahundraním a pokračoval vo svojej ceste.
Nastúpil človek „B”, ktorý sa ho opýtal to isté. Pán Melkovič niečo povedal sebe a iným bytostiam, ktoré boli nad rámec nášho chápania a poznamenal, už konkrétnemu pozemšťanovi, že sa ponáhľa.
Naozaj bola toho roku upršaná jeseň, pamätám si, že stromy už mali oblečený žltý kabát a cesta bola šmykľavá. Natoľko, že keď som prichádzal k Majstrovi z druhej strany ulice ako tretí účastník pranku, plánujúc mu položiť zasa tú istú, zásadnú, znepokojujúcu otázku, tak som sa šmykol, spadol, skoro ma zrazilo červené auto a roztrhal som si rifle...
Pán Melkovič si to všimol. Pozrel sa na nebesá, zasa na mňa, potom niekam do diaľky (pravdepodobne k Aralskému jazeru) a chrapľavým hlasom na celú ulicu zvolal: „Piť víno z Hlohovca je príjemnejšie ako piť vodu z Aralu!”
Tvar mi zaliala červeň.Jeho slová ma zasiahli ležiaceho v blate na ceste. A potom, zdvíhajúc sa, som si uvedomil, že "kamaráti" sa zo mňa úprimne ujebávajú a z auta na mňa so znepokojením hľadí Stanislav Štepka, ktorý sa na rýchlo vydal hľadať svojho člena.Na predstavenie som samozrejme neišiel.