Tento trapny príbeh je o mojom vzťahu k výťahom. Samotné jadro trapasu trvá možno dvadsať sekúnd, ale k tomu sa dostaneme.

Predtým ešte vzťah versus výťah. Imho to nemôže byť viac symbolické. Napríklad v paneláku máme nápis "Osobný výťah max. 6 osôb" a ja to samozrejme vždy čítam ako "vzťah". V duchu si kývnem, že to úplne sedí, tak to má byť. Potom ešte rád sledujem výrazy pristupujúcich ľudí. Špeciálne ak idem vystúpiť na spodnom podlaží; postavím sa tesne k dverám a čakám na svoju korisť (čítať hlasom Davida Attenborougha). Nič netušiaci čakateľ na výťah - nižšie v potravinovom aj výťahovom reťazci - nemôže inak a dostane šok. Ja triumfálne vyjdem von s výrazom že akože to si nečakal, čo, a nechám korisť žiť, nech sa vpotáca do výťahu a ďakuje bohu za svoj život. Alebo som proste za debila, no.

Výťah je tiež dobré miesto na vznešené úvahy. Napríklad, že Octavianovi je časovo bližšie 21. storočie než prví stavitelia egyptských pyramíd, ktorých ríšu dobyl a ukončil tak vládu faraónov, že čo si kúpim na žranie, alebo že na každé zrnko piesku na pláži na zemi pripadá vo vesmíre 10 000 hviezd. Alebo tiež - ako sa stalo na začiatku môjho dvadsaťsekundového príbehu - že aký je vlastne môj vzťah k prdeniu. Už v tretej sekunde som dospel k trom nezvratným záverom:
1. Sú pomerne tiché, žiadne hromotlky
2. V podstate moc nesmrdia (myslím samozrejme v priemere, minulý víkend je outlier)
3. Som v prdení nebojácny. Kde všade som si už prdol! Na Václavskom námestí? Bezpočetkrát. V Louvri? Bez problémov. V Trianonskom zámočku? To sa ani inak nedá, smrdí to tam šťankami. (Moja osobná teória je, že tam chodia plakať Maďari.)

Tu musím podoktnúť, že v korporátnej budove, kde sa príbeh odohráva, som si zvolil najzadnejší výťah a hodinu, keď tým výťahom nikto nejazdí. Tak samozrejme slovo dalo slovo, prdol som si a bol to taký prd do budúcnosti, keďže som začal snívať o tom, kde by som si ešte rád oné. (A musím povedať, že medzičasom sa niektoré sny stali skutočnosťou!) Výťah začal spomaľovať a ja som si uvedomil, že: výťah spomaľuje preto, lebo si ho niekto pristavuje; a tiež že síce bod číslo jedna hore platí, prd bol tichý, ale smrdí. Síce len tak 6/10, a ani objemovo to nebolo nič moc, ale na vykúrenie malého výťahu to stačilo. Proste trapne. Ešte než sa otvorili dvere, tak bolo počuť, že je to dievča a že telefonuje: "Noalevieščopovedalasomsi žeteraztorýchlovybavím, doobeba bude málo ľudí" (to už nastupuje preto rozpráva pomalšie) "a teplo je dnes už od rána a má to byť horšie a v tom výťahu to dosť smrdí." Samozrejme že hneď ako to dopovedala, bolo jej jasné, že prečo je to tak. Mohol som sa brániť, že to len 6/10 a prisahám inak neprdím vo výťahu, ale tak bolo by to asi ešte horšie. Takže posledných deväť sekúnd príbehu trvalo asi pol hodinu, ona počúvala, čo jej hovorí ten druhý človek v telefóne. Dole sme sa v tichosti a rýchlosti rozišli.

Odvtedy som vždy na tom mieste pozeral, či sa ešte uvidíme. Ale bohužiaľ, osud bol proti. Nikdy sme sa nestretli a nemali sme šancu si povedať, ako to naozaj bolo, a aké by to mohlo byť.