Jedného dňa v nej vyrástla stena. A na druhej strane sa ocitol ten druhý. Alebo si ju priniesol so sebou. Hladká, biela stena. Niekedy bola stena ako izby. V každej z nich žena. Boli dve, ale bola to tá istá. Jedna sugestívna, druhá hysterická. Hysterická zo slučiek, ktoré si sama sťahovala okolo krku. Tá, ktorú sledovala cez priezor dverí. A potom tam bola tá zamnkutá izba. Vedela čo je v nej, nemusela jej to hovoriť. Nakoniec bola stena na povrchu ako koža a pod ňou vystupujúce kosti. Stena vo vnútri bola ako krajina zrkadiel. No a potom raz nad ránom sa išla dať priviazať na psychiatriu. Chcela len hľadieť bez pohnutia pred seba. Neprišla tam. Nevie prečo. Spomenula si na to, keď čakala na električku č.4