Ked clovek pendluje cez Moravu dost casto, zacne si vsimat detaily odlisne od poctu muskatov v oknach ci vytlkov na cestach. Zjavia sa mu aj zmeny docasne, kratkodobe, no neraz o to akutnejsie a vplyvnejsie nez tie, ktore su radoby naciologmi prezentovane ako objektivne casti podstaty narodnych mentalit.

Strach z "praveho okraja" (rechter Rand) je spolocny Bratislave aj Viedni, intelektualnym centram, s urcitou mentalitou obliehania starnucimi dedincanmi a ich jaskynnymi nazormi. Ten strach ma vsak rozdielnu potravu aj strasiakov. Vo Viedni panuje skor strach zo zmeny systemu, z rastu moci FPO, z toho, ze stale viac uradov a mandatov pripadne Burschenschaftlerom, ze aj tradicne premenliva OVP sa necha strhnut na vlne izolacionizmu, ktoru Strache rozduchava. V konecnom dosledku je to strach zo zmeny zhora, ze sa system zvrtne na rezim, ktoreho jazvy si uz agrodotaciami presyteny vidiek nepamata.

V Bratislave je strach skor z javov vychadzajucich zdola: z dier, v ktorych neonacisticki rockeri predstieraju, ze su pankacmi, z periodik, ktore tvrdia, ze vsetky ostatne klamu, z facebookovych skupin zvadzajucich unudene mamicky na nacizmus a odmietanie ockovania. System - stelesneny technokratickou stranou Smer (byt jej nahrada sa intenzivne hlada), ale aj mainstreamovymi mediami, ziviacimi dichotomiu falosnej propagandy a objektivnej pravdy - je vnimany skor ako zaruka toho, ze nezelane ukazy pravicoveho extremizmu budu zahrdusene skor nez sa rozvinu. Hrozu nevyvolava ani tak predstava, ze by nejaky Rogel bol povereny prezidentom Harabinom, aby zlozil klerofasisticku vladu ako to, ze podobne kreatury bude clovek musiet brat vazne, ze sa stanu sucastou kazdej diskusie.

Ktory z tychto strachov je opodstatneny? Vystihol problem lepsie bratislavsky slunickar alebo viedensky Gutmensch? Ci sme len nasli dalsi dovod na radost nacionalistom na oboch stranach Moravy, dalsi dokaz nesurodosti politickych scen a objektivnej rozdielnosti mentalit dvoch narodov, dalsi klinec do rakvy europskej integracie?

Odpoved nech nam da Montesquieu - strach je sice opodstatneny vzdy, no nikdy by nemal byt podstatou sam. Strach je duchom despocie, ci uz ide o nutkavu potrebu neustale vyjadrovat svoju prislusnost, symptom spolocny burschenschaftom a pohrobkom ludakov, alebo o tuzbu, aby stat raz ten Zem a vek a LSNS konecne nejak zakazal. Nie propaganda je nepriatel: je to prostriedok, ktory len jedni vyuzivaju ucinnejsie, lebo prevladla predstava, ze osvetu staci urobit raz. No ani FPO nie je stelesnenim zla: mozno len ich politicki superi zaspali na vavrinoch.

System nikdy nenaucime hladiet do buducnosti. Jeho sluhovia, rozni Ficovia, Kurzovia a Stefunkovia, nepochopia, ze jeho otras je moznostou pre vnutornu obnovu a hladanie novych perspektiv. System nechape, preco pustam detom Popelku v cestine, preco profesori citaju Kanta a Muskovia vystreluju auta do vesmiru. To ho robi zranitelnym a druhotnym v ontologickej aj moralnej hierarchii oproti cloveku. Nemoze cloveku prikazat byt magorom - moze sa nim stat len sam. Ci je dobre robit z Moravy hradnu priekopu a pustat deckam Desmod, alebo radsej zalozit skupinu na propagaciu klinopisu - na to system odpoved neda, to si clovek musi zhodnotit sam. A moze!

Preto strach z noveho rezimu - ale aj zozratia nasich mamiciek ruskou propagandou - je predovsetkym moznostou byt odvaznejsimi, a teda lepsimi.