Moje totemové zviera je čierny pes. Nevybrala som si ho, on si vybral mňa. Čierne psy máme v rodine. Prichádzajú vždy obgeneráciu. Ten môj sa zjavil ako šteňa keď som mala deväť rokov. Krátko po dedovej smrti. Niekoľko týždňov sa mi iba tak tmolil popod nohy, vždy niekam na chvíľu odbehol a potom sa opäť vrátil. Po istom čase som pochopila, že mu na mne z nejakého dôvodu záleží. Nechala som ho tak, ako prišiel – bez obojku, bez vôdzky. Iba kvôli cestovaniu do zahraničia som musela dať spraviť očkovací preukaz. Dnes sa bez papierov nikam nepohneš kamarát. Hovorím mu. Nevyzeral, že by si s tým robil starosti. Ďalej si v kruhu naháňal vlastný chvost. Kolónka plemeno ma zarazila. Nemal žiadny rodokmeň, žiadny pôvod. Po chvíli váhania som tam napísala veľkým tlačeným písmom BASTARD. Keď to uvidel zverolekár, tak len v tichosti pokrútil hlavou nad mojou prostorekosťou. Napriek tomu mal pre ňu pochopenie. Bol to dobrý zverolekár. Už ako sedemročnú ma nechával očkovať zajace proti čínskemu moru. Koniec koncov to, že čierny pes je bastard bola pravda.

Od toho dňa patril teda oficiálne ku mne. Nasledoval ma všade, kam som sa pohla. Teda – ako sa to vezme, že nasledoval. Niekedy som mala pocit, že sa jedná skôr o prenasledovanie. Nikdy to totiž nebol ten istý čierny pes. Bolo ich viac – rôznych velkostí, rôzni miešanci. Nasledovanie alebo prenasledovanie – výsledok bol ten istý: tam, kde som bola ja, bol aj nejaký čierny pes.

Prvý krát zomrel keď som mala pätnásť rokov. Otčim bol na mňa veľmi rozzúrený a išiel ma udrieť, keď v tom spod stola bez varovania vyštartoval čierny pes. Zahryzol sa mu do ruky. Otčim sa ho snažil striasť, no ten bastard mu oddane visel na ruke, ani nemrkol. Pozorovala som celý ten výjav a ak by čierny pes nezaberal celú otčimovu pozornosť, určite by si všimol na mojej tvári škodoradostný úškrn. Ten ma však čoskoro prešiel, keď dal otčim psa utratiť.

Netrvalo dlho a vrátil sa. Väčší a silnejší. Rástol spolu so mnou. Napriek tomu som ho nikdy nekŕmila. Stačilo mu, čo si našiel vonku na ulici. Po istej dobe neuniklo mojej pozornosti, že keď sa necítim dobre, vtedy sa jemu darí najlepšie. Vtedy prichádza častejšie. Za mesiac dobre živenej depresie dokázal podrásť aj o niekoľko centimetrov. Krátko po mojich devätnástich narodeninách dosahoval obludných rozmerov.

Bola som pozvaná na žúrku. Už ani neviem prečo a neviem kým. Vlastne som si nie istá, že ma tam niekto pozval. Uprostred rozpustilej zábavy mi zostalo psychicky nevoľno. Môj mozog mal potrebu ísť na prechádzku. Vonku bola februárová zima a ja som vybehla len tak naľahko, v tenkom svetri. Bolo mi to jedno. Chcela som vypadnúť čo najďalej. Prechádzala som sa nočným mestom a sledovala svoj tieň ako mení smer, proporcie a hustotu podľa pouličného osvetlenia. Mohla si si zobrať aspoň bundu keď už ideš na prechádzku. Prechladneš. Vraví mi po chvíli hlava. Nah. Odpovedám. Rob ako myslíš ale takto vo svetri vyzeráš podozrivo. Čo ak ťa zastavia policajti a budú si pýtať doklady? Občiansky máš? Nemáš. A čo povieš svojim priateľom keď sa vrátiš? Čo ak budú spať? Môžeš sa podchladiť a zamrznúť. Nie si zvyknutá na nočné prechádzky v mraze bez bundy.

Daj mi pokoj. Vravím hlave a idem ďalej a sústredím sa iba na chôdzu, pretože mi začína byť naozaj zima. Teraz musíš ísť ďalej. Nesmieš sa zastaviť. Ozvala sa opäť moja hlava. Veď pred chvíľou si ma ešte presviedčala, že sa mám vrátiť. Čo sa zrazu stalo, že si zmenila názor? Trochu ju podpichujem. Zmenila, nezmenila. Kráčaj. Najlepšie niekam za mesto. Tam ťa nikto nebude hľadať. Nikto tam nebude. Za mestom sú koľajnice. Možno stihneš nočný rýchlik ak sa dostatočne poponáhľaš. Vyratúva hlava celkom pragmaticky. Na takéto príležitosti sa ale patrí sviatočne obliecť. A ja mám iba rozťahaný sveter a ošúchané menčestráky. Predbieham sa s hlavou v cynizme. Ale veď nejdeš do neba. Povie hlava a obe sa na tom zasmejeme.

Zrazu mi vôbec nie je zima. Moje telo obalila teplá hmla, ktorá sa zdvihla odnikadiaľ a pomohla mi nepozorovane prejsť až za mesto. Nikto ma nezastavil, nikto sa nepýtal kam kráčam. A ak by sa tak aj stalo, odpovedala by som, že na vlak.

Za mestom bolo ticho a pusto. Tma tu bola väčšia, svietil z nej pár koľajníc. Chvíľu som sa prechádzala po násype, kopala do kameňov, keď tu zrazu počujem niekoho hlasno dýchať. Bol to on – veľký, čierny a pes. Stál taký obrovský na koľajniciach, čiernejší ako tma. Z papule mu vychádzala para. Zastala som a pozerám na neho, on pozerá na mňa. Choď preč. Vypadni! Zavrčím na neho, no on nič. Nepočuješ? Nemám na teba náladu. Chcem byť sama. Skríkla som už trochu ráznejšie, no s čiernym psom to ani nepohlo. Zohla som sa pre kameň z násypu, zahnala sa a hodila smerom k nemu tak, aby som ho vyľakala. Ani len nežmurkol. Dupla som nohou, vycerila zuby a nič.

Zvalila som sa na zem a rozplakala sa. Ani neviem či viac od ľútosti nad svojim posraným devätnásť rokov trvajúcim životom alebo od zlosti, že je tu znova ten čierny bastard. Sme toho už spolu preskákali. Hovorím mu so smiechom a plačom zároveň. Čierny pes smutne zaskučal a pristúpil trocha bližšie. Ja viem prečo si dnes tu. Tá veta ma ešte viac rozosmutní a rozplačem sa ako malé decko, zadkom sa pritom šúchajúc dole po násype.

Čierny pes príde ku mne a začne mi olizovať tvár. Jeho jazyk je mokrý ale horúci. V tej chvíli si uvedomím, ako veľmi mi je zima. Necítim si ani nohy, ani zadok, ruky ma bolia od toho aké sú skrehnuté. Všetko teplo sa schovalo niekde do môjho stredu. Prečo si si vybral práve mňa? Pýtam sa veľkého čierneho psa, ktorý ma už medzi časom zohrieva svojich huňatým mohutným telom. To si až taký lúzer kamarát? Ako sa mu prihováram už trochu miernejším hlasom, labou ma cápe po hlave ako keby ma chcel utešiť. V jednej chvíli ma celú prevalcuje a ja sa nahlas smejem nad jeho spôsobmi komunikácie. Musel to byť bizarný pohľad: ja s čiernym psom, hrajúci sa v jarku pod násypom v mraze iba v tenkom svetríku, čierny pes v zimnom kožuchu.

Počkali sme kým prešiel polnočný vlak a potom mu vravím: Musím sa vrátiť. Kvôli tebe som zmeškala vlak ty bastard. Ďakujem, že si na mňa nezabudol ale teraz si už choď po svojom. Nikdy sa na mňa za to oslovenie nehneval. Ani jeden z nás si moc nepotrpel na spôsoby a slušné vychovanie. Puto, ktoré nás spájalo bolo silnejšie ako konvencie a ja som vedela, že sa nevidíme posledný krát. Vstala som, zapálila si cígu a premrznutá sa vybrala späť na žúrku. Ten pes ťa znova vystriehol čo? vysmieva sa mi hlava. Mávnem rukou a zašomrem: Je veľký, je čierny ale je to pes. Má na mňa čuch. Bastard.