Uvedomila som si, že premýšľať o samovražde je ako chodiť sa prechádzať k útesu. Je rozdiel mať túžbu k nemu chodiť a túžbu z neho skočiť. Robím to preto, že objavovanie tohto teritória je upokojujúce. Niekedy, keď sa potrebujem odreagovať viac, tak si ju predstavujem. Zastrelím sa. Ozvena sa chvíľu nesie lesom a potom je už len ticho a tma. Vždy sa cítim trochu previnilo, že mám potrebu to spraviť v lese, kvôli iným. Mám intuitívnu potrebu byť pri tom v prírode - poverčivá nie som, ale čo ak by moja duša ostala blúdiť v armatúre?