XII. Kolo LSK: 3 :: Remember, remember, the velvet November


node:	XII. Kolo LSK: 3
template:	4
parent:	Literárna súťaž Kyberie
owner:	bakany
viewed by:
created:	02.10.2017 - 16:17:22

cwbe coordinatez:
101
63532
1054481
6411093
8401521

ABSOLUT
KYBERIA

permissions
you:	r,
system:	public
net:	yes

pre vsetkych buldockov, buldocice, podenky, samozvanych versotepcov vyhlasujem dalsie kolo LSK

tema: 3

cislo 3, akokolvek, hlboko metafyzicky, tupucko rytmicky, cisto formalne, akokolvek. nech sa tam vyskytuje cislo 3. 3 princezne, 3 elementy, 3 kola za jedno cislo, uz teraz sa za troch tesim na vasu kreativitu.

deadline: 11.11.2017

000001010006353201054481064110930840152108418915

vitazom XII kola sa s masivnyn naskokom stava id co.
mila co, gratulujem. a poprosim, je na tebe, aby si na svojich pleciach niesla tarchu vitazstva a navrhla dalsie kolo.

00000101000635320105448106411093084015210841891508418998

Ďakujem.
neviem či unesiem toľkú zodpovednosť ale pokúsim sa vymyslieť dôstojnú tému a zároveň si dovolím nesúťažne prispieť. Dúfam, že nebudem jediná :)

000001010006353201054481064110930840152108418496

Výherca.

Posledná Tiborova myšlienka bola tá, ako asi vyzerá to dievča z relácie v rádiu, kde predstavovali tú novú knižku. Mala taký príjemný hlas. Mal to byť posledný ľudský hlas, ktorý počul.

Bol neskorý novembrový večer, diaľnica už bola relatívne prázdna, a tak sa jeho pozornosť venovala okrem šoférovaniu aj práve začínajúcej relácií o knihách a spisovateľoch. Tmavá a mokrá diaľnica ho veľmi neznepokojovala, jazdil vždy predvídavo s ohľadom na všetkých účastníkov premávky. Jediné, čo ho iritovalo bol moderátorov nízko položený hlas, ktorému ťažko rozumel. Ale nevedel si na rádiu zmeniť basy.

Tú istú reláciu počúval vo svojej kabíne nového Volva aj Rasťo. Za ťahačom viezol 12 ton pekného čerstvého dreva určeného kdesi na spálenie. Dnes už toho odšoféroval viac, ráno začal na osobáku pre Taxify, a od jednej jazdí pre dispečera prepravnej firmy. Ak by sa nemusel starať o invalidnú mamu, asi by toľko za volantom nesedel. Ale cesty už boli prázdne, a jazda monotónna.

Ivana mala z pozvania do rádia celkom trému. Do éteru rozprávala predtým len raz, ale uvedomovala si, že s vydaním úspešnej knižky, sa tomu veľmi nevyhne. Po prvých vetách sa už cítila úplne normálne, moderátor vytvoril dobrú atmosféru, a rozprávala plynulo a prirodzene. Rozmýšľala, koľko ľudí ju asi práve teraz počúva. A pri akých situáciách.

Tibor začal obiehať kamión, pričom sa automaticky pozeral na jeho predné kolesá. Rasťo si počas pesničky skontroloval signál, už raz takto vyhral jednu knižku pre mamu. Ivanu moderátor požiadal, aby vylosovala tri telefónne čísla, ktorých majiteľom položí súťažnú otázku.

Pozeral sa pri predbiehaní do kabíny kamióna, a pomyslel si len, ďalší šofér s mobilom v ruke. Radšej šliapol viac na plyn, aby urýchlil manéver.
Mobil zazvonil, a on sa potešene pozrel na číslo, na číslo z rádia. Predsa len tu knižku vyhrá. Posunul zelený symbol na displeji.
Usmiata a spokojná sa spýtala prvého volaného, ako sa volá, či posielal súťažnú smsku do rádia, a dala mu otázku. Jej hlas bol tak príjemný.

Odpoveďou jej bola hlučná rana prasknutej pneumatiky pod kabínou šoféra. Unavený a telefonujúci Rasťo nezareagoval skoro vôbec. Položenú ruku na volante mu strhlo bokom. Tiborove auto nárazom do zadnej časti dostalo na mokrej vozovke šmyk, a strhlo ho to pred ťažký naložený kamión. Tibor, započúvaný do Ivaninho hlasu, nespravil už nič.

.j

000001010006353201054481064110930840152108404046

Trojruký Edo sedel na veľkej trojhrannej plochej Zemi a trel si svojimi troma prstami trojitú bradu.
"Myslel som, že zajtra porodím trojičky, pretože sa mi snívali tri kubíky lítia, ktoré má protónové číslo tri, čo podľa snára z čias Tretej ríše značí pôrod trojičiek. Lenže hmotnostné skupenské teplo topenia lítia je 3 kJ/Mol, a keďže lithium fuel can melt steel beams, Trojičky padli a nebolo z nich nič. Čo teraz?"
Tri hodiny prešli, Edo za ten čas hodil tri 0,33l pivá, tri trojité borovičky a tri trojité bongá k tomu, ale prišiel iba na to, že tretiu epizódu tretej série Ricka a Mortyho sa oplatí zhliadnuť aj trikrát, než potom budeš tri hodiny vypekať Tri ročné obdobia od Trivaldiho.
Keď vytriezvel, rozhodol sa spytovať svoje svedomie pred trojjediným Bohom, a trojkou sa zviezol na Trojicu, kde pred na všetky tri končatiny ukrižovaným Ježišom vyznal svoje tri hriechy.
Ježiš na neho vypúlil všetky tri oči a skríkol, "Ty trojpalcový trojitý kokot, tri minúty som počúval tvoje trepanie tri na tri. Iný kresťan by za ten čas stihol tri otčenáše, tri zdravasy a trojitý ruženec súčasne všetky tri cez seba!"
Edo po tomto schytal trojitý infarkt a trojnásobnú infekciu kedy ho nakazil Trichomonas Vaginalis trichomoniázou. To značilo tri týždne rekonvalescencie, počas ktorých zmeškal 33 epizód Esmeraldy a 3 vysielania relácie Triangel, kde na treťom mieste, ako tradične, skončilo trio Tri Trio, ktoré hralo na trostrunovú balalajku, triangel a trojregistrový organ.
Po tomto sa z neho stal nový človek. Jedol trikrát denne, trikrát denne sa modlil a chodil pracovať na tri smeny.
3. marca 3013 dosiahol tretí dan v karate a vyhral tretie miesto v trojkajaku, a a trikrát prvé miesto v triatlone. Zistil, že nepotrebuje trojčatá, a môže svoju dušu naveky upísať športu. Denne začal trénovať trikrát tri hodiny a zvyšok dňa pozeral tri hodiny športových zápasov, predovšetkým behu na 300 metrov.
Keď potom ale zistil, že trojčatá predsa len prišli, bol už v treťom trimestri. V okamihu troch sekúnd bol nútený zaujať rázny postoj a seknúť so športom. Tak sa stalo, i o tretej ráno ich porodil a dal im meno Otec, Syn i Duch svätý, amen.
Bohužiaľ o tri dni mu umreli na zásah trojfázovým prúdom, ktorý schytal aj on sám. Tým pádom v podstate umrel aj on. Česť Jeho pamiatke!

×÷ßßß$ˇ~[☼◙ş→☻ü84ó♀ÇüŮń§►♫☺♀♂ć☺<\ˇ

000001010006353201054481064110930840152108403446

Prvý príbeh: O babke, ktorá zbierala mačky

Prvý príbeh je o našej susede. Bola to starenka, ktorá mala stále deväťdesiat rokov. Čo sa pamätám, tak vyzerala rovnako. V naskladaných sukniach, so vzorovaným čepcom na hlave. Bývala sama. Ako dieťa som ku nej chodila na čerešňové koláče, keď bola sezóna. Ona bola zase veľmi vďačná, že ju niekto navštívil. Nemala muža, ani deti. Bývala síce v spoločnom dvore s inými susedmi, ale tí sa nevedeli dočkať až zomrie a oni budú môcť zabrať jej izbu a spraviť si z nej hosťovskú. Nevychádzali spolu dobre. Vždy keď som ku nej prišla, tak mala zatiahnuté ťažké zatemňovacie závesy a v izbe mala pozažínané malé stolové lampy. Asi tak zo tri. Jej izba sa mi veľmi páčila. Bola to zberateľka. Všade mala obrázky a sošky mačiek.. Nikdy som jej nezabudla doniesť nejakú peknú mačaciu pohľadnicu alebo sošku. Vždy ju starostlivo zaradila do svojej zbierky, chvíľu sa pokochala nad tým, ako sa vyníma medzi ostatnými exponátmi a potom sa mi prihovorila: „No čo moja? Dáš si koláčik s čajíkom?“ A tak sme si spoločne v tichosti dali koláčik s čajíkom. Babka toho moc nenahovorila. Už totiž dobre nepočula. Ale vždy som sa tam cítila príjemne. Nikdy som sa nedozvedela, prečo má takú obľubu práve v mačkách ale domyslela som si, že tým zaháňa samotu.

Spomínam na moju poslednú návštevu u nej. Išla som za ňou so vzácnym úlovkom. Keď som bola u otca v Bratislave, v sekáči sa mi podarilo splašiť šatku, na ktorej boli mačky. Bola to presne taká šatka, akú si babky dávajú na hlavu, len na nej neboli kvety ale mačky. Otvorila som bránku domu, v ktorom babka bývala a čo nevidím: Stojí na rebríku, opretom o strechu domu úplne na vrchných priečkach a drží sa iba jednou rukou a v druhej má tanier s čerešňovou bublaninou. „Čo robíte teta?“ pýtam sa jej. „Čo by som robila? Kŕmim osy.“ Usmiala som sa. „Mám niečo špeciálne pre vás. Idete dole? Počkajte, pomôžem vám.“ Doteraz nechápem, ako na ten vysoký rebrík vyliezla s tanierom plným koláčov. Keď sme vošli dnu a vytiahla som šatku, rozžiarili sa jej oči šťastím. Nachvíľu odišla do kuchyne a vrátila sa so šatkou na hlave. „Pristane vám.“ hovorím. A tak sme tam potom už iba potichu sedeli, popíjali čaj a dojedali koláče ponahrýzané osami.

Príbeh druhý: O sklenenej bráne

Fero býval o ulicu ďalej. Viem o ňom iba toľko, že jeho veľkým snom bolo mať sklenenú bránu. Ľudia si z neho za to robili posmech, že je trochu „preskočený“. „No čo Fero. Už si zohnal to sklo na bránu?“ vysmievali sa z neho. „A načo by ti bola sklenená brána? Veď ti každý bude iba vidieť do dvora!“ „Chrontavé to bude, vkuse to budeš museť umývať.“

Raz keď som išla okolo, Fero stál vonku pred svojou obyčajnou kovovou bránou. Pozdravila som ho a on mi namiesto pozdravu (tak trochu podozrievavo) odpovedá otázkou: „Čo si myslíš o sklenenej bráne?“ pristavím sa, premeriam si pohľadom jeho obyčajnú bránu a vravím: „Myslím, že by to bola veľmi pekná brána. Z akého skla by ste ju chceli – z číreho alebo z farebného?“ Ferovi sa rozžiaria oči a s nadšením mi začne vysvetľovať: „Z číreho. Ale nebolo by to také obyčajné sklo ale také nerozbitné.“ „Hm. Mne by sa páčila taká brána zo skla.“ „Ty si teda nemyslíš, že sklenená brána je hlúposť?“ Pokývem hlavou “Nie. Ale ja by som si vybrala farebné sklíčka. Keď by zasvietilo slnko, tak by vrhali na chodník všetky tie farby a vyzeralo by to ako v kostole.“ Fero uznanlivo pokýve hlavou, ako keby chcel povedať, že bude nad tým premýšľať. Odvtedy, keď som išla okolo, tak sme sa vždy sprisahanecky pozreli na seba a ujo Fero mi srdečne odzdravil.
Btw - nikdy tú bránu zo skla nepostavil.

Tretí príbeh: O čiernom psovi

Môj najobľúbenejší čudák bol môj dedko. Písala som o ňom v blogu o Liberte. Tam ale nespomínam historku, ktorú mám obzvlášť rada. Je o čiernom psovi. Môj dedko mal na krku veľký červeno-bordový fľak. Bola to taká krvná podliatina, ktorú si hneď každý všimol. Nedala sa zakryť ani golierom. Ako dieťa ma veľmi zaujímalo, čo to má dedo na krku. Rozpovedal mi tento príbeh: „Keď som bol mladý a chodieval som každý deň do cukrovaru, z času na čas pobehoval po ulici veľký čierny pes. Nikto nevie komu patril, ani kedy sa znova objaví. Niekedy ho nebolo vidno aj niekoľko týždňov, niekedy pobehoval po ulici niekoľko dní do týždňa. Bol to taký veľký pes, že človek mal pred ním prirodzený rešpekt, takže som sa ku nemu radšej ani nepribližoval. Ani on sa nepribližoval ku mne, lebo to bol hrdý pes a ľudia ho nezaujímali.

Ale raz sa správal tak nejako inak. Ako keby ma vonku už čakal. Sedel a uprene sa na mňa pozeral. Snažil som sa nevšímať si ho, ale potom som v istej chvíli zachytil jeho pohľad a bol som ako zhypnotizovaný. Pocítil som strašné nutkanie pohladiť ho. A vieš čo sa stalo potom?“ spýtal sa ma dedo. S napätím som pozerala na deda s pootvorenými ústami a nedočkavo som zakývala hlavou. „Ako som sa ho snažil dotknúť, zaútočil na mňa a pohrýzol ma do krku. Takto! “ Dedo spravil rukami výpad a jemne ma poštipol do ramena a keď prvotné preľaknutie u mňa opadlo, tak sme sa obaja začali smiať. „A preto nehladkaj túlavé psy.“ Dodal na záver ponaučenie, ako si ma pritúlil k sebe a pohládzal ma po hlave. „Nikdy.“ To nikdy sa mi zdalo také zamyslené a smutné. Pritúlila som sa ku nemu ešte mocnejšie.

Dedko zomrel, keď som bola ešte malá. Neskôr sa ma babka spýtala (to som bola už dospelá), že či chcem vedieť, od čoho mal dedko ten červený fľak na krku. „Predsa od čierneho psa.“ Odpovedala som. „To je príbeh, ktorý ti povedal, keď si bola dieťa. V skutočnosti sa pokúsil obesiť keď mal osemnásť rokov. Odvtedy mu zostala na krku tá škvrna.“ Nespýtala som sa babky na podrobnosti. Ticho som sedela a pozerala niekde do diaľky. Pomyslela som si iba, ako to pekne ten dedko vymyslel.

00000101000635320105448106411093084015210840344608403497

Celkom by ma zaujímalo čo sa s tou zbierkou mačiek stalo potom, ako tá stará pani zomrela. Všetko sa naložilo do kontajnerov a skončilo v zbernom dvore...Alebo sa tej zbierky niekto ujal?

(ak na túto otázku nepoznáš odpoveď tak vedz že niesi jediná, ktorá verí že skutočnou sa stala tá druhá možnosť)

0000010100063532010544810641109308401521084034460840349708403502

Netuším. Keď som ju videla vtedy naposledy, tak to som už chodila na výšku. Ani neviem, kedy zomrela. Tiež si myslím, že susedia to vyhodili, pretože tá pani nemala rodinu. Samozrejme, väčšina tých vecí boli gýče ale všetko spolu s tým prítmím v jej izbe to vytváralo taký čarovný dojem, že to bolo vlastne krásne :)

00000101000635320105448106411093084015210840344608403467

A vieš čo sa stalo potom?“ spýtal sa ma dedo. S napätím som pozerala na deda s pootvorenými ústami a nedočkavo som zakývala hlavou. „Ako som sa ho snažil dotknúť, zaútočil na mňa a pohrýzol ma do krku. Takto! “ Dedo spravil rukami výpad a jemne ma poštipol do ramena a keď prvotné preľaknutie u mňa opadlo,

toto je perfektne. neviem dobre napisat preco, je to tam, to sokujuce nasilie, ktore k tej osobe vobec nepatri.

0000010100063532010544810641109308401521084034460840346708403505

bolo to také "nežné násilie". Dedko bol hovädo a rád "strašil". Väčšina príbehov, ktoré mi rozprával bolo pre deti dosť drastických :)

000001010006353201054481064110930840152108403446084034670840350508403850

Napíš ešte nejaký, ozaj sa to dobre číta.