Jasne, ze sa musis branit pred agresivitou. :) Normalne vyuzit fyzicku prevahu, a oznamit dietatu, ze ho nenechas ta bit, a bud sa z tej situacie dostat prec, alebo dietatu oznamit, ze ho musis pre bezpecnost vsetkych zucastnenych vziat prec, teda z tej situacie fyzicky odstranit dieta [ale jemne].

Ono, ja nemam patent na vychovu, sice pomaly nic ine nerobim, len sa k tejto problematike cele dni vzdelavam [som cele dni doma a bavi ma to], ale kazdu teoreticku situaci vyriesit neviem. :)

Totiz, pri vychove sa clovek zameriava na:
1/ vlastne deti
2/ odmalicka

Tym padom sa vzorce spravania vytvaraju postupne, a kym vobec zacne dieta nejako velmi interagovat s inymi detmi [v troch, styroch rokoch sa odporuca], tak uz ma vzorce spravania nejake etablovane. Preto ku kopu situaciam trebars ani nedojde, ak je od zaciatku vedene nejakym sposobom.

V pripade dietata, co bije rodicov, tak to nie je riesenie na 20 minut, samozrejme. Asi by to vyzadovalo celkovu zmenu pristupu, aby sa sposob riesenia situacie, ktora vedie k bitiu rodica, v dietati modifikoval na nieco produktivnejsie. Dieta tym bitim chce nieco povedat. Nevie sa vyjadrit, nema slovnu zasobu. Nevie ani svoje pocity analyzovat, aj keby tu slovnu zasobu malo.
Spravidla by som tipla, ze pri pozorovani tej situacie, a podobnych situacii, vie dospely odhalit, preco ho to dieta bije [nieco mu nedovolili, niecoho sa zlaklo, rodicia ho trebars nechali same, moznosti je milion]. Ja by som mu zabranila v biti, potvrdila by som, ze "vidim, ze si nahnevany/frustrovany/si sa zlakol, ale nedovolim ti bit ma". Aby to dieta citilo pochopenie s jeho situaciou, nie len ze mu branim bit kadekoho, ale ze mam naozaj uprimny zaujem o jeho emocionalny stav. Potom by sme sa ukludnili, a porozpravali sa o tom azda hlbsie, ak by dieta prejavilo zaujem. Kludne by mohlo postacit, ze dietatu oznamim, ze vidim, ze je v emocionalnom strese, a v dietati sa to zlomi, namiesto agresivity si poplace, potulime sa a vsetko je dobre.

To je totiz ten zaklad, nepresviedcat dieta, ze jeho pocity nie su skutocne, alebo ze nie su vhodne k danej situacii, alebo ze by ich malo potlacit [vsak to az tak nebolelo, neplac]. Pocity proste prichadzaju, ci clovek chce, alebo nechce. Az to, co s tymi pocitmi urobi a ako reaguje, je to, co moze dany jedinec ovplyvnit.

Inak, pre mna je zaklad pri komunikacii s dietatom o jeho vnutornom svete pouzivat realny slovnik, t.j. pre pocity a emocie pouzivat realne slova, a to dieta viest k tomu, ze sa vie zastavit, a rozlisit, ci sa citi nahnevano, alebo zufalo, alebo frustrovane, alebo agresivne, alebo smutne, alebo ukrivdene. To je pre dieta strasne hodnotne, ked si vie samo utriedit, ake pocity ma, a ma k tomu pasivnu slovnu zasobu - tym padom vie odpovedat na otazky ano-nie, a clovek sa lahsie dopatra toho, co sa mu v hlave deje. Toto sa da zacat trenovat v kazdom veku, cize aj dieta, ktore je uz starsie, sa moze zacat ucit rozlisovat svoje vlastne pocity. Vacsina ludi sa to skor ci neskor nauci. :) Len asi vo vacsine rodin sa o pocitoch nehovori tak otvorene, ako by bolo asi dobre. Pretoze z pocitov sa zbytocne vyvodzuju zavery a predsudky.

Este clanky k veci, ktore mozu a nemusia byt uplne presne na tuto situaciu:
http://www.janetlansbury.com/tag/hitting/