Úvod

V tejto práci by som rád podal vnútorne konzistentný výklad životného diela Hermanna Hesseho (1877–1962), románu Hra so sklenenými perlami (Das Glasperlenspiel). Posnažím sa minimalizovať pohľad na dielo skrze optiku geopolitickej situácie – keďže sa podľa môjho názoru jedná o dielo nadčasové (alebo aspoň dielo, ktoré v istých ohľadoch predbehlo svoju dobu i žáner) – a taktiež sa vyhnem vyhľadávaniu analógií medzi životom autora a hlavnej postavy jeho diela Jozefa Knechta, Magistra Ludi, ktorých je istotne bezpočet; toto by však bolo témou na ďalšiu prácu.

Zaujmem interpretačnú pozíciu, pri ktorej nebudem dávať dôraz na vzťah čitateľ – autor, ale na vzťah čitateľ – kniha, ktorý by mohol byť výrečnejší (výmluvnejší) v objasnení základného cieľa tohto textu – tým je vlastná interpretácia pojmu „Perlohra“. Pojmy, s ktorými budem operovať, budú siahať z východu na západ, od vzťahu Guru – žiak k Wittgensteinovmu traktátu, i z minulosti do budúcnosti, od Platónovho sveta večných ideí až k práve sa rodiacej Sieti, na ktorej budú navlečené sklenené perly, kybernetickému svetu databázových vzťahov, ktoré sa skôr či neskôr budú dať zobraziť pomocou metajazyka (XML).

Uznávam, že vysvetlenie pojmu „Perlohra“ je nad rámec tejto práce – veď Perlohrou sa dá chápať život sám –, predsa sa však pokúsim osud napísaním tejto ťažko zrozumiteľnej interpretácie, či skorej dez-interpretácie. Nemyslím si však, že je to márna snaha, keďže verím v to, že v budúcnosti bude možné zo vzťahu interpretovaný text – interpretácia odvodiť momentálny stav interpretátora samotného.

Či práve toto nie je oným dotykom večnosti, onoho bezčasého večného ducha, ktorému vzdal Hesse týmto dielom hold, nechávam ako otázku otvorenú – a odpoveď určite neleží iba v tomto texte, ale v knihe života ako celku. Text je nutné brať s istou rezervou, keďže je máj a autor má pocit, že zblbol.

Rád by som ešte raz upozornil, že táto interpretácia si nedáva za cieľ vyložiť „Perlohru“ tak, ako ju videl Hesse, ale tak, ako ju vidí autor tejto interpretácie na začiatku tretieho tisícročia, vo svetle semiotickej explózie, ktorú spôsobilo množstvo rôznych vplyvov.


Set & Setting

Gramofónová platňa, hudobná myšlienka, notové písmo, zvukové vlny sú všetky navzájom v tom zobrazujúcom internom vzťahu, ktorý existuje medzi jazykom a svetom. Všetkým je spoločná ich logická stavba.
(Ako v rozprávke dvaja mládenci, ich dva kone a ich ľalie. To všetko je v istom zmysle jedným.)
L. Wittgenstein, Tractatus logico-philosophicus, 4.014

Hesse dopísal jeho tour de force po dvanástich rokoch práce v roku 1943. Začal ho písať v čase, keď sa nad Európou začínal vznášať temný prízrak nacizmu, a dopísal ho v čase, keď boj s touto temnotou zachvátil celý svet. Po skončení vojny, v čase vytvárania nového Nemecka, roku 1946 Hessemu odovzdali Nobelovu cenu za celoživotné dielo – dielo, ktoré bolo zavŕšené príbehom Jozefa Knechta, Majstra Hry so sklenenými perlami.

Jozef Knecht sa narodil v zemi, ktorej súradnice v priestore ani čase presne nepoznáme, nazvime ju teda „bezčasová prítomnosť“. Vieme, že provinciou v tejto krajine bola Kastália – miestom najvyššieho poznania, miestom Hry so sklenenými perlami. Hre a jej vzniku sa venuje celá prvá kapitola a aj značná časť tejto interpretácie bude venovaná práve tomuto motívu.

Vieme, že svet pred Hrou sa nazýval fejtónovým vekom; dnes by sme povedali memetickým vekom. Bol to vek devalvácie dejín, vek množstva prázdnych slov, vek, ktorý nutne musel vyústiť v explóziu – a tá prišla vo forme vojny. Po jej utíchnutí nastalo znovunastolenie poriadku a jednou zo snáh bolo vytvorenie fascinujúceho výchovného systému. Na jeho vrchole stála Kastália s jej elitou, s jej výchovným úradom. Kastália bola slonovinovou vežou, majákom, ktorého prvotným poslaním bolo šíriť do sveta Svetlo poznania. Avšak s postupom času aj táto vlna opadla, tento motív stíchol – a maják čoraz viac svietil len sám pre seba a nazýval to duchovnom.

V takejto Kastálii vystúpal Jozef Knecht až k samotnému vrcholu, prevzal insignie Magistra Perlohry, aby ich po rokoch služby odložil a odišiel slúžiť svetu, na ktorý už Kastália vo svojej pýche zabudla.

Jozef Knecht

Pochopil jsem znenadání, že v jazyce anebo alespoň v duchu Hry se skleněnými perlami vskutku všechno má všechen význam, že každý symbol i každá kombinace symbolů vede ne sem, či tam, ne k jednotlivým příkladům, experimentům a důkazům, nýbrž do světa, do tajemství a nitra světa, do prvotního vědění. (strana 94)

Knecht znamená služobník – a Jozef bol služobníkom oddaným. Nevieme, kto bol jeho otcom, možno jeden z Kastálcov, ktorí mohli mať milenky, ale nie ženy; nevieme, kto bola jeho matka. Vlastne nevieme, či samotný Jozef Knecht niekedy prišiel do nadštandardného vzťahu so ženou. Vieme však, že kochanie sa pri pohľade na mladé chlapčenské telo mu bolo osudným; tento uhol pohľadu na život Magistra však prenechávame homosexuálnejšie orientovaným autorom. Je možné, že Magister nikdy nezažil pohlavný styk, avšak zdá sa, že hovoriť o „nesublimovanej sexuálnej energii“ je – keďže ide o literárnu, teda fiktívnu postavu – stratou času.

Autor nechcel písať milostnú báseň, tých napísal v živote bezpočet. Autor chcel opísať životnú cestu výnimočného človeka.

Malého chlapca sa ujali výchovné úrady. Bol nadaný, najmä v hudobnej oblasti, a tak si ho všimol sám Majster Hudby. Tento príchod Majstra Hudby za malým Knechtom, spoločné hranie, zážitok Knechtovho prvého prebudenia bol pre mňa najintenzívnejším zážitkom celej knihy – zážitkom, ktorého krása ma dohnala k slzám (nemáme však byť sentimentálni, preto tento aspekt v ďalšom výklade obmedzím na minimum). Pomoc zo zákulisia, pomoc Majstra Hudby s jasnými očami sprevádza Knechta aj pri následnom štúdiu na elitných školách, voľnom štúdiu a ďalej. Životná vlna Majstra Hudby je prekrásna a graduje tesne pred jeho smrťou tým, čo sa nazýva „osvietením“. Majster bol jeho – Knechtovou – najväčšou vzpruhou a oporou v časoch životných skúšok. Bolo by však trúfalé povedať, že bol jeho životným učiteľom, pretože – a to bolo možno pre Knechtov vývin určujúce – bol jeho učiteľom každý človek na ceste, bol ním život sám.

Ja a Ty

Každý svět zvadne, i všechna mladistvost,
ustoupí stáří, žádný stupeň žití,
veškerá moudrost a ani žádná ctnost
nekvetou věčně, vždy pouze ve svůj čas.
Když život vyzve, srdce musí býti
ochotno odejít a začít znova,
rázně se jiných a nových vazeb
zas a zcela bez truchlení odvážit.
Počátek každý vždy své kouzlo v sobě chová
a to nás chrání a pomáhá nám žít.
Transcendovat! – báseň J. Knechta z mladických liet, neskôr premenovaná na Stupně

Z celej knihy je zjavné, že Knecht bol človek pokorný a ani na najvyššom stupni sa pýcha nestala jeho vlastnosťou. Mal dar načúvať ľuďom, dar empatie – a to nielen k ľuďom, ku ktorým bol vždy zhovievavý a nápomocný, ako mu to sily umožňovali, ale aj empatiu k svetu ako takému: k prostrediu, ktoré ho obklopovalo, k javom, ktorých prejavy vo forme informácií dostával, ku Knihe Života, ktorej bol oddaným čitateľom. Krásne je to opísané v prvom Knechtovom životopise, ktorý napísal ako mladík počas svojich voľných štúdií – v životopise s názvom Privolávač dažďa. Knecht je tam inkarnovaný do matriarchálneho sveta, z ktorého sa pod vedením učiteľa – privolávača dažďa – postupom času vynárajú jednotlivé významy. Tento proces je krásne opísaný aj v Buberovom vrcholnom diele Ja a Ty, ktoré mohlo, ale nemuselo mať na Hesseho v čase tvorby vplyv (Mesiac ako nositeľ jedného z prvotných významov je styčným bodom oboch diel). Dodajme, že tento životopis je zavŕšený sebaobetovaním Knechta a odovzdaním štafety reinkarnácii Učiteľa – vlastnému Synovi.

Aj v ostatných dvoch Knechtových životopisoch je kladený najsilnejší dôraz na motív Učiteľa. V druhom životopise – Spovedník – je zjavný poznatok, že nielen žiak potrebuje učiteľa, ale i učiteľ žiaka. Cesta týchto dvoch postáv – v reči Knihy dalo by sa povedať archetypov či figúr – nutne spolu súvisí: učiteľ odchádza plne realizovaný do večnosti až vtedy, keď sa jeho žiak stáva učiteľom, až vtedy, keď bola odovzdaná Tradícia večného Ducha, ktorý je večný nielen v učiteľovi, ale i v žiakovi. V žiakovi však musí byť prebudený; žiak sa musí rozpomenúť.

Guru a žiak. Východ...

Zejména ze zvyklostí a obyčejů poutníků do Země východní se do Hry dostal pojem kontemplace. Projevil se totiž neblahý stav, že hráči s velikou pamětí, ale bez jiných ctností, dokázali hrát hry virtuózní a oslnivé a prudkým sledem bezpočtu představ jejich účastníky ohromovat a mást. Taková virtuozita se postupně dostávala pod stále přísnější zákaz a velmi důležitou součástí Hry se stávala kontemplace, dokonce se stala pro diváky a posluchače každé hry tím hlavním. Byl to obrat směrem k náboženskosti. (34)

V treťom životopise nazvanom Indický životopis je vzťah učiteľ – žiak načrtnutý skrze optiku východnej tradície jógy (jóga znamená „jednota“), ktorá hrala pri vývoji Hry so sklenenými perlami aj pri vývine mladého Knechta dôležitú rolu, preto je nutné vplyv Východu spomenúť. Celé Hesseho dielo je venované „pútnikom do zeme východnej“ – či mal tým na mysli teozofickú spoločnosť, ktorej bol pravdepodobným členom, alebo všetkých tých Knechtov a Siddhártov minulosti i budúcnosti, ktorí si na vlastnej koži prežili implóziu významov pri kontakte s neznámym svetom, je mimo rámca tejto práce a dá sa zodpovedať iba vlastným zážitkom.

Tvrdí sa však, že jeden z týchto „pútnikov do zeme východnej“ bol jedným zo zakladateľov samotnej Hry a k jej dokonalému zvládnutiu bolo s postupom času čoraz viac potrebné zdokonaľovať sa v umení kontemplácie/meditácie. Na post Magistra Ludi môže nastúpiť iba ten, čo zvládol umenie sebadisciplíny a čistoty mysle.

K tomu bola Knechtovi nápomocná najmä už spomenutá Cesta jógy, ktorej sa v Kastálii venovala istá pozornosť. V Knechtovi tak zintenzívnila jeho „pocit prebudenia“, ktorý miestami pociťoval už od prvej návštevy Majstra Hudby a ktorý pri skladaní svojho úradu opisuje svojmu guruovi Alexandrovi takto:

Ne, na to, že při probuzeních jde o projevy nějakého boha či démona anebo nějaké absolutní pravdy, jsem nikdy nepomyslel. Co těm zážitkům dává pádnost a přesvědčivost, není to, že mají za obsah pravdu, že mají původ někde vysoko či že jsou božské, nýbrž jejich skutečnost.

Okrem v Kastálii viac-menej predpísanej jógy mala na Knechta vplyv aj iná tradícia – tradícia čínska, s jej taoistickými zlatými rybičkami v rybníčkoch a najstaršou knihou sveta – I ťingom, Knihou premien. Jej štúdiu sa niekoľko mesiacov pod vedením Staršieho brata v Bambusovom lesíku venoval, a okrem toho, že vďaka nej istotne začal svet ešte viac preciťovať ako večne premenlivú vlnu, mu toto štúdium pomohlo aj v ceste na vrchol hierarchie – veď niet v svete ľudí staršej hierarchie ako tá, ktorú načrtol Konfucius.

...a Západ

Kastália však bola v prvom rade nositeľkou svetla tradície Západnej, a tak sa Knecht zdokonaľoval najmä v metódach a dielach Západu. Hesseho dielo sa dá vnímať ako hold vzdaný klasicizmu – nielen hudobnému (Hudbe a vlnám sa ešte budem venovať), ale i klasicizmu filozofickému. Meno Kanta sa neraz s úctou spomína.

Hesse však neostáva iba pri klasicizme a necháva Knechta stretnúť sa s ešte staršou – a svojím spôsobom tajomnejšou – líniou západného poznania: stredovekou scholastikou. Avšak nie je to iba scholastika bežne uznávaná ako Tomáš Akvinský, ale scholastika tisícov oddaných mníchov minulosti, ktorých diela sú možno dodnes ukryté v hlbinách mnohých kláštorov Európy.

Po ukončení štúdií dostáva Knecht ako misiu pobyt v benediktínskom kláštore, kde sa stretáva a následne aj zbližuje s pátrom Jakobusom, jedným z najväčších katolíckych učencov tej doby. V období Knechtovho pobytu tak dochádza k nevídanej výmene významov medzi oboma učencami. Knecht sa vďaka pátrovi zoznamuje nielen s najstarším katolíckym rádom – rádom, pred ktorého tradíciou musí zložiť pomyselný klobúk aj autor tejto interpretácie – ale aj so samotným katolicizmom a pohľadom Ríma na Kastáliu.

Výsledkom jeho misie je nielen priateľstvo k pátrovi Jakobusovi, zblíženie Ríma a Kastálie, ale aj uvedomenie si pohľadu na Kastáliu zvonka – a s ňou aj zatiaľ iba ticho, ale čoraz silnejšie hlodajúca pochybnosť o úlohe Kastálie vo svete.

Magister Hry

Knecht sa po úspešnom ukončení štúdií a zvládnutí misie zblíženia Ríma a Kastálie veľmi rýchlo dostáva na pozíciu Magistra Ludi. Starý Magister Thomas zomiera tesne pred každoročnou slávnostnou verejnou hrou a jeho úlohu vedenia tejto slávnosti musí prevziať jeho zástupca – Tieň. Svoju úlohu splní, avšak zákulisné šepoty a intrigy, ktoré sa vedú medzi tzv. elitou hráčov so sklenenými perlami, ho následne doženú k samovražde.

Elita Kastálie tak – možno nechtiac, no predsa s aktívnou účasťou – privádza vo svojej pýche ľudskú bytosť k samovražde. A práve túto elitu musí novozvolený Majster Perlohry, Jozef Knecht, dostať na svoju stranu. Darí sa mu to rýchlo, má na to všetky ľudské i vodcovské schopnosti. V úrade plní svedomito všetky povinnosti – je ideálnym človekom pre túto pozíciu. Veľmi rýchlo si však Knecht uvedomuje, že už niet kam stúpať, že on ako služobník už neslúži pánovi, ale sám je pánom.

Pred svojou prvou verejnou slávnostnou hrou dospieva k podobne oslobodzujúcemu rozhodnutiu ako Harry Haller so svojím rozhodnutím zomrieť – keď sa raz pre neho Hra stane viac povinnosťou než radosťou, svoj úrad zloží.

Človek revoltujúci


Vzpomínáte si na legendu o sv. Kryštofovi? Ano? Tak tenhle Kryštof, to byl muž s velikou silou a odvahou, jenže se nechtěl stát pánem a vládnout, ale sloužit, ve službě byla jeho síla a umění, v tom se vyznal. Ale nebylo mu jedno, komu slouží. Musel to být ten největší a nejmocnější pán. A když uslyšel o pánovi, který je ještě mocnější než ten jeho dosavadní, své služby nabídl jemu. Tenhle veliký služebník se mi vždycky líbil, a trošku se mu musím podobat. (308)


Čo Knechta viedlo k takémuto rozhodnutiu zložiť svoj úrad? Je nutné si uvedomiť, že ako jeden z mála Kastálcov bol výslednicou mnohých prúdov. Do vzájomného vzťahu v ňom boli uvedené nielen protiklady Východu a Západu – tie pri bližšom pohľade protikladné vôbec nie sú, keďže vo svete sa vždy jedná iba o jednu a len jednu tradíciu Ducha – ale aj protiklad toho, čo slúži, a toho, čo vládne, a najmä protiklad vonkajšieho a vnútorného pohľadu na Kastáliu.


Jeho pobyt v benediktínskom kláštore bol jeho jediným pobytom mimo Kastáliu, ale Knecht mal zo študentských čias ešte jednu podstatnú skúsenosť s okolitým svetom, a tou bolo priateľstvo so študentom Pliniom Designorim, ktorý bol v Kastálii iba na štúdiách a ktorý sa ku kastálskemu spôsobu života staval kriticky. S týmto človekom sa Knecht počas svojich štúdií dostával v rámci verejných diskusií do neustálej konfrontácie, mimo nich však boli dobrými priateľmi a odovzdali si navzájom mnohé. Je veľmi pravdepodobné, že to, čo neskôr vykvitlo v Knechtovu revoltu a odchod z Kastálie, bolo zasiate práve Pliniom Designorim.


S postupom času si Knecht čoraz viac uvedomoval, že sa rozširuje trhlina medzi Kastáliou a okolitým svetom, na ktorý však bola táto duchovná provincia po materiálnej stránke úplne odkázaná. Svet stál znova v zlom, blížila sa vojna, možno aj preto, že duchovná provincia vysielala do sveta čoraz menej svojich vyslancov – učiteľov. Kastália čoraz viac a viac existovala sama pre seba. A ako človek znalý zákona sveta pochopil, že Kastália skôr či neskôr musí zaniknúť. Zistil, že úlohou človeka je životná prax v hmotnom, reálnom svete, že výchova jediného študenta k celistvosti má väčší zmysel ako úrady a nariadenia Hierarchie, ktorá existuje len sama pre seba.


Zistil, že zvrchovaným právom a povinnosťou človeka je robiť to, čo uzná za vhodné a považuje za správne. Preto napísal úradu list „prorocký“, ktorý nebol vyslyšaný, odstúpil z pozície, s flautou si ľahol pod strom, zanôtil si:


Oudům i hlavičce,

dobře je v travičce.

Teď čile vstávám,

nepolehávám,

dívám se zvesela do nebíčka.


S úsmevom prikráčal do sveta, kde sa mal stať učiteľom Designoriho syna Tita. Pri pohľade na jeho obnažené telo neodolal volaniu ísť si s ním zaplávať do horského jazera a toto volanie mu bolo osudné.

Príčinou smrti bol pravdepodobne infarkt myokardu. Umrel šťastný.



Interpretácia Hry so sklenenými perlami – osobné náhľady


Práve v tom, že existuje všeobecné pravidlo, pomocou ktorého môže hudobník z partitúry vyčítať symfóniu, pomocou ktorého možno z drážky na gramofónovej platni odvodiť symfóniu a podľa tohto pravidla opäť partitúru, spočíva vnútorná podobnosť týchto zdanlivo tak nesúvisiacich útvarov. A tým pravidlom je zákon projekcie, ktorý symfóniu projektuje do notového jazyka. Je to pravidlo prekladania notového jazyka do jazyka gramofónovej platne.

L. Wittgenstein, Tractatus logico-philosophicus, 4.0141


1) Analógový prístup – Hudba, Vlny

Samotný vznik Perlohry súvisí s Hudbou, jej vznik súvisí s teóriou Hudby a jej prvotnými študentmi boli študenti Hudby. Hudba je aj pre Jozefa Knechta niečo veľmi podstatné, veď práve pri návšteve Magistra Hudby a hraní Bachovej fugy došlo ku Knechtovmu prvému „prebudeniu“ či „povolaniu“. V úvode k dielu je bližšie rozoberaná čínska tradícia, podľa ktorej úroveň Hudby v štáte úzko súvisí so stavom štátu – keď je úpadková Hudba, je v úpadku aj štát.


Je dobré uvedomiť si, čo je to vlastne hudba.


Hudba je mechanické vlnenie, ktoré je ľudským uchom prekladané do vstupov s určitými hodnotami, ktoré sa v podobe impulzov dostávajú do ľudského mozgu. To vieme a nie je na tom nič magické. Magický je ale ten priestor „kde vlastne hudbu počujem“. Mám pocit, že je niekde medzi pravým a ľavým uchom, keď však spočívam v tomto priestore, mám pocit, že je to priestor nekonečný, od okolitých podmienok nezávislý, možno priam večne prítomný.


Mám pocit, ako keby to, ako hudbu vnútorne – odhliadnuc od všetkých technických a neurologických aspektov, ktoré len transformujú určité premenné vlastnosti vlny – zažívam, tkvie už v samotnej povahe vlny samotnej.


Mám pocit, že Hudba nepotrebuje žiadne moje vedomie k tomu, aby bola zažitá. Vystačí si sama, ona už v sebe obsahuje vedomie sebe samej tým, že má formu. A to, že je zažívaná skrze mňa, je jej prejavom.


V týchto asi ťažko pochopiteľných a možno i nezmyselných vetách som Hudbou s veľkým H myslel Hudbu sveta. V mnohých tradíciách stvorenie sveta súvisí s Hudbou. V niektorých je svet ako taký dokonca Hudbou, Symfóniou.


Symfónia je vlnou skladajúcou sa z mnohých vĺn, spolu dávajú výslednicu – Celok. Môžem sa sústrediť na jednotlivé nástroje – podvlny, potom vnútorne zažívam formu týchto podvĺn – zväčša aspoň vo vzťahu k vlnám ostatným, keďže dokázať odfiltrovať zo zážitku všetky ostatné vnemy dokáže len cvičená myseľ.


Hudbou, vlnou je aj Hesseho dielo. Jednotlivé vlny sa dajú nazvať figúrami. Jozef Knecht je hlavnou figúrou, hlavným motívom diela. Jeho príbeh sa dá vnímať ako výstup na vrchol, v pozícii Majstra Hry motív graduje, potom upadá s tým, ako sa rozvíja druhý motív – druhý Knecht, Knecht túžiaci po slobode. Znova dochádza k vyvrcholeniu túžby a nastáva strmý pád v podobe smrti. Motív sa však ešte trikrát zopakuje v podobe Knechtových životopisov – je to Knechtov život v malom, vlna je iná a predsa veľmi podobná.


Pieseň o Knechtovi možno končí, je však nutné si uvedomiť, že sa na ňu dá kedykoľvek nadviazať, napríklad piesňou o Titovi Designorim, tak ako Knechtova pieseň nadviazala na pieseň Magistra Hudby. Je možné sa teda na pieseň o Knechtovi pozrieť z inej mierky – v nej bude Knecht možno už len jednou z vlniek piesne o Kastálii, tak ako je napríklad páter Jakobus iba jednou z vlniek piesne o Knechtovi. A pieseň o Kastálii, s jej vzostupom a pádom, ktorý Knecht, znalec zákona vĺn, predvídal, bude iba ďalšou malou vlnkou v piesni, Symfónii sveta.


A tak sa možno na Symfóniu sveta pozerať z rozličných mierok, zoomovať hore a dole. Hudba sveta, svet je vlastne fraktál, v ktorom platí „čo jest hore, je aj dole“. Všade je badateľný výskyt rovnakého vzoru nadväzovania, prelínania, splývania a rozdeľovania.


Je to krásna hudba.


Poznámka – zaujímavým diskurzom, zaoberajúcim sa vibráciami v ich najširšom význame a tým, ako vplývajú na vytváranie vzorov, tvarov a procesov, je tzv. Kymatika (z gréckeho kyma – vlna).

2) Kybernetický prístup – Perly a dátové body

Znaková řeč a gramatika hry představují určitý druh vysoce vyvinutého tajného jazyka, na němž se podílí vícero věd a umění, zejména však matematika a hudba (popřípadě hudební věda) a který je s to vyjadřovat a do vzájemného vztahu uvádět výsledky téměř všech věd. Hra se skleněnými perlami je tedy hrou s veškerými obsahy a hodnotami naší kultury… Co lidstvo ve svých dobách vytvořilo ve sféře poznatků, vysokých myšlenek a uměleckých děl, co následná období učeného přemýšlení vyjádřila pojmově a učinila z toho intelektuální vlastnictví, s celým tímto obrovitým materiálem duchovních hodnot hraje hráč Hry jako na varhaník na varhany, přičemž tyto varhany mají stěží představitelnou dokonalost, jejich manuály a pedály snímají celý duchovní vesmír, jejich rejstříků je téměř bezpočtu, teoreticky by se s tímto nástrojem dala hrou reprodukovat veškerá duchovní substance světa. (strana 16)

Hesse svoje vizionárske dielo napísal niekoľko desaťročí predtým, ako do sveta nastúpili informačné technológie. K praktikovaniu záhadnej Perlohry sú potrebné nástroje, ktoré pripodobňuje k varhanám, a tieto umožňujú pokryť celý duchovný priestor a dať do vzťahu výsledky takmer všetkých vied.

Dnešný počítač spĺňa kritérium tzv. „univerzálneho Turingovho stroja“, inak povedané – je pomocou neho možné nasimulovať akúkoľvek možnú simuláciu, v prípade, že máme dostatočne veľa času.

Bastian Perrot si, po vzoru kuličkových počitadel, zkonstruoval rám s několika tucty drátů uvnitř, na nichž mohl k sobě řadit skleněné perly různé velikosti, tvaru a barvy. Dráty odpovídaly notovým linkám, perly hodnotám not a tak dále, a tak si ze skleněných perel pořizoval hudební citáty či vymýšlel témata, měnil je, transponoval, rozvíjel a stavěl proti nim jiná.

Dalo by sa povedať, že ozajstný nástup programovateľných počítačov mohol nastať až po veľkom diele ľudského umu – logickej formalizácii. Počítač dostáva vstupy, ktorými sú nielen dáta, ale aj informácie o tom, ktoré operácie má vykonať – preto je formalizácia operácií nutným predpokladom k vytvoreniu informačných technológií. K formalizácii je nutné vytvoriť systém, kde je určitý predmet či operácia reprezentovaná symbolom. Toto presne učinil horeuvedený Bastian Perrot.

Perrotovu transformáciu hudby na perly v priestore vytýčenom drôtmi chápem ako priblíženie sa k najdokonalejšej digitálnej formalizácii, kedy je každý význam reprezentovaný sériou perál navlečených na jednom drôte – sériou jednotiek a núl.

Joculator z Bazileje vynalezl pro Hru se skleněnými perlami zásady nového jazyka, totiž jazyka znaků a formulí, na němž se matematika a hudba podíleli stejnou měrou a ve kterém se umožňovalo spojovat formule astronomické i hudební, jaksi matematiku a hudbu uvádět na společného jmenovatele.

Človek však nedokáže efektívne pracovať so sériami jednotiek a núl, preto sa na ich manipuláciu s postupom času vymýšľali jazyky vyššej úrovne. Počítače sa stávali čoraz účinnejšími nástrojmi na jednotlivé matematické výpočty a riešenia určitých konkrétnych problémov, neumožňovali však prepojenie všetkého ľudského vedenia do jedného celku. To začalo byť možné po vytvorení celosvetovej siete – a významný krok sa paradoxne urobil blízko Bazileje, vo výskumnom ústave CERN, kde bol do sveta vypustený jazyk HTML a zahájený tak vývoj priestoru, v ktorom pomaly ale isto začínajú význam naberať prvé perly ľudského vedenia:

The dream behind the Web is of a common information space in which we communicate by sharing information. Its universality is essential: the fact that a hypertext link can point to anything, be it personal, local or global, be it draft or highly polished. There was a second part of the dream, too, dependent on the Web being so generally used that it became a realistic mirror (or in fact the primary embodiment) of the ways in which we work and play and socialize.

Jazyk HTML, v ktorom sú zobrazované všetky tzv. webové stránky, je veľmi blízkym príbuzným jazykom XML. Tento poskytuje univerzálnu, profesionálne navrhnutú schému, do ktorej sa bude dať prepísať všetko vedenie nezávisle od formy (šablóny), akou si toto vedenie jednotlivec nechá odprezentovať. Šablóna môže byť vizuálna, symbolická, grafická, neskôr možno i hmatová.

Matematici přivedli Hru k vysokému stupni pružnosti a stupni sublimace a ona získala již cosi jako vědomí sebe samé.

XML sa môže stať univerzálnym metajazykom, pretože je v jeho neprejavených možnostiach v sebe definovať operácie na transformáciu samotného XML.

Možnosti Perlohry sú neobmedzené.

S rastúcim množstvom obsahu v databázach sveta v informačno-komunikačnej Sieti – nazvime ju „priestor možností“ – je iba otázkou času, kedy bude tento obsah pretransformovaný do jednotlivých obsahových jednotiek – XML dátových bodov. Tieto sa dajú chápať ako Wittgensteinovské „veci“, pre ktoré je podstatné to, v akom „stave vecí“ sa nachádzajú, t. j. aké majú vzťahy s ostatnými vecami.

Nie je v našich silách pochopiť pôvod Perlohry ako takej. Musí nám k blaženosti stačiť, že sa podieľame na jej Tvorbe.