SK pouziva dve diakriticke znamienka pre dlzku: a) klasicky dlzen, teda akut (´), pre dlhe samohlasky a dlhe slabikotvorne /ĺ,ŕ/, b) a vokan, teda romansky cirkumflex (̂ ), oznacujuceho dvojhlasku /uo/ na poziciach, kde etymologicky ide o diftongizovane *ó (CZ /ů/)

tieto znaky su prevzate zo starej grectiny, kde sa zhruba od 2.st.BCE vyuzivali na oznacenie intonacii: akut oznacoval stupavy (ak nebol na konci) a cirkumflex (v CGr ~) dlhy, klesavy prizvuk; vokan (̂ ) vychadza z latinskych prepisov s cirkumflexom, a je dodnes vyuzivany vo viacerych romanskych pravopisoch (napr. FR); ci fonologicky relevantne intonacie boli aj v PSl je predmetom velkych debat, kazdopadne takyto stav je v niekolkych slov. (SC, SL, kašub.) aj balt. (LI, LOT) jazykoch, a to predovsetkym v ich archaickejsich nareciach (napr. čak.)



standardna SC, vychadzajuca z novoštokavského narecia, rozlisuje dve intonacie prizvucnej slabiky, a to stupavu a klesavu; v polytonickom zapise sa vyuzivaju vacsinou 4 znaky podla tonu a dlzky, v Derksenovom slovniku mame napr. nasledovne znaky:

	stupave	klesave
dlhe	á	â
kratke	à	ȁ

neprizvucne dlhe samohlasky Derksen oznacuje vodorovnym dlznom (napr. ā); v porovnani s inymi nareciami je novostokavske specificke pravidelnym stiahnutim prizvuku na predchadzajucu slabiku, vdaka comu ma drviva vacsina slov prizvuk na prvej slabike, kvoli comu Skok napriklad neoznacuje kratke klesave tony vobec; v hovorovej reci sa vsak aj tak obe kratke intonacie len minimalne rozlisuju

čakavské narecie je pribuzny jazyk, ktorym sa hovori(lo) na chorvatskych ostrovoch, Istrii a v Burgenlande az po Bratislavu; navyse, viacero pisomnych dokladov zo 17.-18.st. ukazuje aj vyvoj tohto jazyka; oproti SC ma pomerne archaicky system intonacii; kedze stokavska retrakcia tu neprebehla, zachovane su stupave dlzky na poziciach tzv. neoakutu:

napr. PSl *barzdá', Dyb.z.,2.liq.met.,uml.skr.,2.Ivš.z. -> SC brázda, no čak. brāzdȁ (brā·zda)

intonacie su dolozene aj v starsej SL, ako aj v severopolskej kašubcine ci vymrelej slovincistine, a tiez v niektorych zapisoch mBG ci ORu; Derksen ich sice jednotne oznacuje styrmi znakmi podla SC, tieto archaickejsie jazyky vykazuju rovnako ako CSl tri intonacie slabik: stupavu kratku (stary akut), stupavu dlhu (neoakut) a klesavu dlhu (cirkumflex) - "kratky klesavy ton" ma vlastne slabika bez intonacie; v SK sa ako etymologicka dlzka zachovava spravidla len neoakut




standardna LI, vychadzajuca z aukštaitskeho narecia, rozlisuje podobne ako SC intonaciu a dlzku samohlasok; na rozdiel od SC je vsak prizvuk ovela volnejsi; navyse dlzka samohlasok, podobne ako v CZ/SK, prenikla aj do pravopisu (napr. LI y zodpoveda dlhemu /í/)

znacenie stupavych a klesavych intonacii je spravidla opacne ako v SC - dovodom je, ako zvycajne, etymologia, kedze klesave tony v LI su zvacsa na poziciach, kde zodpovedaju stupavym tonom v OLi (teda dokladom zo 17.st.) a slov. jazykoch (ak sa teda nebiju s de Saussurovym alebo Dybovym zakonom); tiez sa zvykne pouzivat grecky cirkumflex namiesto romanskeho:

	stupave	klesave
dlhe	ã	á
kratke	à	a

za dlhu slabiku sa povazuje aj dvojhlaska, vratane sekvencii so sonorami: vidno to napr. v LI bir̃žė "medza", co je zrejme kognat PSl *barzdá'; intonacie v LI by mali byt postupne zavedene do slovniku; zapis je vsak trochu "posrbceny": v snahe obmedzit kombinacie diakritiky je klesavo intonovane dlhe ė zapisane ako e̋ (napr. v bude̋ti "bdieť"); ẽ je teda dlhe stupave a ė dlhe neprizvucne), ú resp. ũ nahradzuju zas intonovane varianty ū (napr. v búti "byť")

LOT ma tri rozlicne intonacie, oznacovane odlisne (vysoka - ã, klesava - à, a lomena - â); teda LI dlhy klesavy ton v díeveris "dever, manzelkin svagor" zodpoveda vysokemu tonu v LOT diẽveris; dlhe tony v LI bãlas "biely", káina "cena" klesavemu tonu v LOT bā̀ls "bledy", cìens "cest"; LI uósti "nuchat" lomenemu tonu v LOT uôsti; lotysske vyrazy su zatial zaznacene v slovniku len podla pravopisu