Treba to podla mna riesit.

Toto sme riesili nedavno na facebooku, takze mam plnu hlavu veci okolo toho. Poviem ti moju story, skopcim to rovno z facebooku a poupravujem:

Ja som strasne klamala, ked som bola mala, aj v puberte. Vzdy v tych najnepodstatnejsich veciach. Zbavila som sa toho az v dospelosti. U mna to bolo ciastocne o tom, ze som povedala prve, co mi prislo na um. Druha cast toho bola, ze to, co som si vymyslela, mi doslo zaujimavejsie ako to, co sa skutocne stalo, a ja som naramne chcela byt zaujimava a stredobodom pozornosti. Zvykla som prehanat a vymyslat o stosest. Mozno by pomohlo upozornit dceru, ze kym odpovie, nech si to premysli, a uistit ju, ze pravda je vzdy zaujimavejsia, ako vymysel. U mna to bolo ovplyvnene podla mna aj tym, ze moja mama je rovnaka (dodnes), a ja som tym bojovala o to, aby sa mi dostavala pozornost od ostatnych, kedze popri mojej mame sa inym ludom v skupinke moc pozornosti nedostane. Cize pozriet sa mozno aj na seba, v tomto pripade, moze byt. Oducila som sa to az vtedy, ked som s tym bola konfrontovana mojim muzom, ze ci som si toho vedoma. Ja som si toho bola vedoma, ale nebrala som to tragicky. Az v podstate on, kedze ma pozna, mal vzdy moznost ten vymysel odhalit. A az to, ze niekto hned vidi, ze je to vymysel, mi umoznilo to spracovat tak, ze som s tym co najviac prestala.
Klamala som uplne bezdovodne aj v takych veciach, ze "zjedla som tri broskyne", ked som zjedla len jednu. Proste vzdy som o kusok zmenila alebo prilepsila tu pravdu, aby bola zaujimavejsia.

Este doplnim: to, ze by mi niekto povedal, ze nemam klamat, lebo potom mi nebudu verit, to by mi nebolo vobec pomohlo. Lebo v dolezitych veciach som ja nikdy neklamala, praveze len v tych nepodstatnych, ktore vylepsovali realitu. To, ci mi uveria dospeli ma ani tak velmi nezaujimalo, ale to, ci mi uveria rovesnici. A rovesnici stvorrocneho dietata uveria HOCICOMU. Akonahle som zistila, ze ked poviem nieco jemne vylepsene, tak budem viac stredobodom pozornosti, tak ma nic nemohlo zastavit.;]] Ciste opajanie sa mocou nad rovesnikmi. Tiez som ich chcela velmi potesit, a ked dal niekto najavo, ze ho potesilo to, co hovorim, tak som si kludne vymyslela nieco, co som vedela, ze niekoho potesi. Cize taky dualny altruisticko-sebecky dovod.

U mna to suvisi aj so sebavedomim. Navonok som maximalny extrovert, v skutocnosti tazky pocit nehodnotnosti, menejcennosti, a prudky nihilista. Ale musim povedat, ze nedavno som si uvedomila, ze to je vylozene tou mojou mamou. O priazen ostatnych v akejkolvek socialnej interakcii v rannom detstve som vzdy musela bojovat s nou - kedze v kazdej konverzacii na seba strhava vsetku pozornost. Vdaka tomu som vsak dnes najvacsi narcis a najlepsie sa citim pred publikom. ;] Najvacsiu ziadost mam totiz po pozornosti a validacii. ;] Clovek by sa az divil, kedze moc do spolocnosti nechodim. Ale ked som niekde s ludmi, vylozene sa musim kontrolovat, aby som nebola stredobodom pozornosti a aby som dala priestor aj ostatnym na sebavyjadrenie. Takze je mozne, ze podpora sebavedomia by v tomto pripade dcere neuskodila.

Ako dalsiu vec, co poviem, moja babicka mala zas taku vec, ze mi neverila, ani ked som hovorila ocividnu pravdu, alebo ked som hovorila svoj nazor. Pricom nie je mozne "neverit" nazoru, nazor nie je predmetom viery alebo neviery. Zvykla hovorit "Tinuška, nevymýšľaj." Keď ja dnes počujem slovo "nevymýšľaj", tak mám hneď tlak 250, normalne fyzicka reakcia na to slovo. Vnimala som to totiz ako najvacsiu nespravodlivost, aby mi niekto povedal, ze si nemam vymyslat, ked hovorim overitelne fakty, alebo dokonca svoj nazor. Dodnes to vnimam extremne silno, ked niekto apriori neveri dietatu, len preto, ze to co hovori je trosku nepravdepodobne. Totiz dospeli maju tendenciu dietatu klamat stale, o trivialitach ["nemozme kupit cukriky, uz nemam peniaze..."] a neuveritelne ma vytaca ta dualita pristupov.
Zlozita tema.;]
Osobne mienim byt v tomto velmi striktna, k dietatu sa v tomto staviam rovnako ako k dospelemu - ziadne vymyslanie a klamanie z pohodlnosti vo vztahu nema miesto, na ziadnej zo stran.

V pricnipe v tej konverzacii, ktoru sme k touto viedli, vysli na povrch rozne veci, a skusenosti viacerych so svojho detstva odrazali to, co aj moje - snaha o pozornost, ktoru tak vie dieta najlepsie ziskat, snaha o validaciu cez pozornost, superenie o pozornost s matkou alebo surodencami, nizke sebavedomie, dieta si potencialne mysli, ze nie je dostatocne zaujimave same o sebe, tak prikrasluje.

Celkovo velmi zlozita tema.