práveže podla mojho názoru, spoločnosti, kde sa presadilo masové náboženstvo a kde sa kládol dôraz na navštevovanie chrámov a chrámové obety či rituály, nad priamym prežitkom účastníkov, degenerovali do dogmatizmu a popletenosti. podla mňa duchovno - spiritualita je velmi odlišná vec od náboženstva. kým náboženstvo je od slova nábožnosť, oddanosť náboženstvu. oslavovanie boha, rituálmi zväčša. dôraz sa ale nekladie až tak na prežitky, ale skôr na ten samotný akt nábožnosti. zatial čo spiritualita, duchovno, je od slova spirit, duch, ide o priamy kontakt s duchovnou (transpersonálnou, nadzmyselnou, energetickou) rovinou skutočnosti. believe it or not, it is true. if you would experience, you would know :o)

ono je ale problém v takýchto debatách, že takéto zážitky sa jazykom ťažko prenesú človeku, ktorý takéto niečo (možno) nezažil. akoby chýbala jazyková schéma pre výrazy taká, ktorá by to pokryla, obsiahla slovami tú bohatosť a hlbokosť tej udalosti.

preto hovorim ze nabozenstva emerguju z duchovnych potrieb, nie ako nevyhnutna reakcia na potreby, ale ako kulturny jav a nova uroven vnimania veci