kks presne
ja som Nikolajovi proste povedala pravdu (darceky si davame z lasky)
ale je to dost na zaklade jeho povahy. Ked v skolke prepuklo predvianocne pisanie listov Jeziskovi, Nikco sa doma so slzami v ociach pytal, kto da darceky Jeziskovi. A kde ma mamu a ci mu neni zima. To je proste on. Neoplati sa mu klamat.

My me v detstve mali Deda Mraza, bala som sa jak hovado (ved ked nam na 10 poschodie moze nieco priniest, moze nam aj nieco zobrat, ne?) a dodnes si ten pocit pametam jak nic moc prijemneho.

Zivot mi pride dost intenzivny aj tak normalne. Evidetne to ma Nikco po mne, aj ked nas tatino tiez chcel ten vianocny magic, tak som bola ticho a vyvinulo sa to tak nejak same.

Co sa tyka Mikualasa, normalne sme si kukli na nete jeho zivotopis (celkom zaujimavy chlapik) a rozpravali sme sa o tom, co robil a preco a preco ludia robia veci ake robia... a ze Nikolaj je vlastne jeho menovec, a to sa mu lubilo:) a ze teraz na jeho pamiatku si davame sladkosti a drobne darceky do okna, a Nikco na to ze sa mu to zda fer.

Je to celkom tazke, ale ine pristupy mi nejak nevychadzaju pri nom. Zaujimave, ze pred ostatnymi detmi nema vobec nutkanie to nejak riesit, proste nekazi im to ani nepretlaca.