Pozri, podla mna je ten realny svet v ktorom zijeme tak neuveritelne "magicky" sam od seba, ze necitim potrebu vymyslat dalsie nadstavby a vydavat ich za realitu. Ked si zoberieme rastliny, zivocichy, ludi, spolocenske fenomeny, fyzikalne principy, ktore realne existuju, tak sa da vyrobit akokolvek nadherna rozpravka, ktora znie absolutne fantasticky, a pritom je to realita.
Pričom ako sa do toho zoznamu dostal "vesmír", to ma celkom zarazilo. :)

Myslim, ze tu dochadza k zasadnemu nedorozumeniu v tom, ako definujeme slovo "fantazia". Fantazia je fenomen, ktory umoznuje predstavit si cloveku nieco, co v skutocnosti neexistuje a rozvijat tuto predstavu do roznych rozmerov. Ak si to dieta mysli, ze to existuje naozaj, tak to neaplikuje fantaziu, to sa dozveda a spracuva fakty (pre neho su to fakty).

Rozdiel je v tom, ze ked si citam knihu o intergalaktickom cestovani (co si trebars 8 rocne dieta kludne precita), a viem, ze je to vymyslene, mozem sa intenzivne zamyslat nad tym, ze "co keby". Co keby sme toto mohli, ako by sa to prejavilo na spolocnosti, ako by sme sa spravali, ake by boli zivoty ludi, ako by som sa ja zachoval v tejto situacii? Ako by sa dali moje poznatky z nasho sveta aplikovat na tuto teoreticku situaciu? To je fantazia.

Ak si citam knihu o intergalaktickom cestovani, a myslim si, ze je to faktograficka literatura, tak sa tiez nad vsetkym tymto mozem zamyslat. Stale je vsak v tom momente vazne divne, ked si myslim, ze to je fakt, ktory sa deje, a neviem rozlisit medzi faktom a vymyslom. Neviem ani posudit pravdepodobnost toho, ci je nieco velmi pravdepodobne, alebo malo pravdepodobne, lebo nemam vytvoreny v hlave obraz realneho sveta, len akysi napoli realny a napoli fantasticky konstrukt.

Aby som to vztiahla na konkretnu situaciu:
Ak viem jasne, co je realita, a kedy sa "hráme na niečo", alebo "vymýšlame si čo keby" (čo keby som bola víla, čo keby som mala psa, čo keby sme žili na Marse), tak mam vytvorený obraz sveta, v ktorom niektoré veci sa dejú bežne, niektoré veci sú veľmi pravdepodobné a iné málo pravdepodobné (pochopenie pravdepodobnosti ako konceptu beriem za základ vytvorenia človeka).
V tom prípade, keď ma bude nejaký kamarát presviedčať, že vidí aj za roh a že vie, čo som robila včera, keď som bola sama, budem schopná aspoň čiastočne posúdiť, že to asi nie je úplne pravdepodobné.

Ak si myslím, že niektoré nereálne veci sú fakty, nemám problém uveriť ani tomu, že kamarát vidí za roh.

Je to triviálny prípad, ale pýtam sa, na čo je to dobré, miešať tomu dieťaťu takto mozog?


Teda neviem, či ste kresťania, keď tam máš čertov a anjelikov spomenutých, ale keď tam máš aj víly, to sa mi teda s tradičným katolicizmom nespája. Tak neviem, čo si mám z toho vybrať. Príde mi to ako kultúrne podmienený mišmaš nezmyslov, a nevidím žiaden dôvod podsúvať niečo také dieťaťu, namiesto toho, aby som mu v úžas-vytvárajúcej forme prezentovala reálne veci a fantáziu rozvíjala naozaj formou "čo keby" a nie "je to takto".

Taká dúha - dá sa o nej rozprávať hodiny, o jej reálnej podstate, a pri tom plynulo prejsť na "čo keby som bola kvapka vody v dúhe" - a už je to rozprávka. Dieťa ale vie, že kvapkou vody v dúhe nie je, ani v dúhe netancujú malé víly. Vie si to ale predstaviť, zapojiť fantáziu, a pre tie víly vymyslieť príbehy a alternatívnu realitu, kde by existovali.

Nie je ale dôvod mu tie víly v tej dúhe podsúvať ako realitu. Len ako fantáziu.