tabulka znakov pre slovnik :: Something smarter than us is going to emerge

V slovníku sa na označenie podobných foném používa viacero znakov podľa akademických tradícií; napr. slovenské /á/ asi zodpovedá zhruba praslovanskému alebo sanskrtskému /ā/, no označuje sa inak.

PIE (všetko *)

spoluhlásky:

spôsob ▼/ miesto artikulácie ►	labiály	dentály	palatály	veláry	labioveláry	faryngály	glotály
nazály -	m, m̥	n, n̥
plozívy neznelé (tenuis) -	p	t	ḱ	k	kʷ
plozívy znelé (mediae) -	b	d	ǵ	g	gʷ
plozívy aspirované (mediae aspiratae) -	bʰ	dʰ	ǵʰ	g	gʷʰ
frikatívy -		s			h₃	h₂	h₁
likvidy -		r, r̥, l, l̥	j		w

samohlásky:

i	e	ē	u
	o	ō

Fonologická výbava PIE bola odlišná od súčasných IE jazykov. Panuje zhoda, že náš neolitický "predok" rozlišoval 5 miest a sedem spôsobov artikulácie spoluhlások: tie sa označujú ako *b,*p,*d,*t,*s,*l,*r,*w,*j, pričom podľa sans. a CGr sa predpokladá, že okrem znelých a neznelých rozlišovali aj aspirované *bʰ,*dʰ,*ǵʰ,*gʰ,*gʷʰ varianty; dorsály mali okrem bežných velárnych *k,*g,*gʰ aj labiovelárne *kʷ,*gʷ,*gʷʰ (asi ako napr. LAT /qu/) a palatálne *ḱ,*ǵ,*ǵʰ varianty (zrejme zhruba ako SK /ť,ď,ďh/). Podľa dokladov zo sanskrtu sa predpokladajú aj slabikotvorné sonoranty *r̥,*l̥,*m̥,*n̥, medzi ktoré môžme začleniť aj polosamohlásky *j,*w

Hlásky označované tradične ako mediae, teda znelé plozívy, sa podľa leidenských lingvistov (ako Kortlandt či Pedersen, plus sovietski učenci ako Gamkrelidze a Ivanov) vyslovovali ako ejektívy, čo máme napr. v gruzínčine - v PIE by sme teda mohli miesto mediae dat *p',*t',*ḱ',*k',*kʷ'. Podľa Kortlandta sa koncom PIE doby (keď sa rozdiely medzi nezn. a asp., teda jeho "fortes" a "lenes" spoluhlaskami zmenili na neznelé a znelé; anatólske jazyky to nevykazujú, a ich "lenes" a ejektívy spadajú skôr ako u nás) zmenili na znelé preglotálne, a takto "prežili" až do PBS obdobia, keď sa rozpadli na laryngálu a ústnu spoluhlásku, čím spôsobili jazykovú zmenu známu ako Winterov zákon.

PIE malo zrejme tri laryngály: teda tri rôzne hrdelné hlásky blízke SK /h/, z ktorých časť je zachovaná v anatólskych jazykoch. To nie je nezvyklé, keďže trebárs arabčina má až styri, no v neskorom PIE kontinuu zanikli (pre zaujímavosť, naše /h/ je reflex stredovekého *g), a síce ich existenciu predpokladal už Saussure, objavili ich (konkretne *h₂) až rozlúštením chetitčiny; predpokladaná výslovnosť laryngál je veľká téma. Asi šlo o dve frikatívy a jeden ráz (glotálna plozíva); číslovanie je pomôcka k spôsobovanému "zafarbeniu" samohlások v okolí (1=e, 2=a, 3=o), ak číslo chýba, tak sa konkrétna laryngála zo zachovaných znení určiť nedá.

Pri samohláskach sa zrejme rozlišovali pôvodne len predné a zadné z jednej, dlhé a krátke z druhej strany: *e,*ē,*o,*ō. Niekedy uvádzané *a resp. *ā sú kontroverzné). Vznikli zrejme kombináciami s laryngálami (napr. *eh₂, napr. tu), iné sa mohli dostať do PIE výpožičkami. Hlásky *i a *u sú vlastne slabikotvornými *j,*w; v slovníku teda uvádzam okrem *e,*ē,*o,*ō ako PIE samohlásky aj *a,*ā,*i,*w,*u. Samozrejme, keďže nemáme žiadne záznamy z PIE obdobia, daná výslovnost slúži len pre bližšiu predstavu - dané údaje sú značkami pre "spoločné východisko" hlások jednotlivých IE jazykov: PIE *k sa reflektuje v tak rozdielnych zvukoch ako slov. /č/ ci anglicke /h/.

PSl (všetko *)

spoluhlásky:

spôsob ▼/ miesto artikulácie ►	labiály	dentály	palatály	veláry	glotály
nazály -	m	n
plozívy neznelé -	p	t		k	ˀ
plozívy znelé -	b	d		g
frikatívy neznelé -		s	š	x
frikatívy znelé -		z	ž
likvidy -	w	r, l	j

samohlásky:

	predné	zadné
horné	i, ī	u, ū
dolné	e, ē	a, ā

Východiskový prajazyk slov. skupiny sa v slovníkoch veľmi nepoužíva. Zhoda nie je ani v jeho pomenovaní: u Holzera sa píše o "praslovančine" (Urslavisch), u Kortlandta zas o "ranej slovančine" (Early Slavic). Väčšina etymologických slovníkov - ako napríklad Rejzekov český alebo Derksenov slovanský - však využíva tradičné rekonštrukcie vychádzajúce z Miklošiča, ktoré sa pokúšajú vystihnúť stav tesne pred OCS, prvým kodifikovaným slov. jazykom. Tieto rekonštrukcie však nezohľadnujú výpožičky a doložené slov.glosy v iných jazykoch, vďaka ktorým je možné určiť relatívne datovanie jazykových zmien: slov. *o je reflexom PSl krátkeho *a, ktoré sa ukazuje ešte aj v raných OCS textoch. Pritom lačný nájdeme u Derksena pod lémou *òlčьnъ, teda už so skrátenými *o a jermi, no bez metatézy. Skracujúci umlaut na rozdiel od metatézy zasiahol všetky vtedajšie slov. dialekty, no preukázateľne až po nej, preto v tomto slovníku je ako PSl znenie uvedené *alˀkin-.

Praslovančina bola zrejme blízko baltickému prajazyku. Prvé zmeny ukazujú dva princípy, ktorými sa slovančina od baltických jazykov vzdialila. Jednak šlo o princíp rastúcej sonority: prevládla tendencia vyslovovať slabiky tak, aby sa končili sonórou, teda samohláskou, laryngálou, likvidou alebo nazálou. Výraz *gwaizdāˀ (-> hviezda) sa preslabikoval z *gwa|iz|dāˀ na *gwaj|zdāˀ. Nové slabiky sa ďalej vyvíjali tak, aby vždy začínali spoluhláskou a končili samohláskou - tak ako v dnešnej taliančine. Postupne na konci slabík splynuli so samohláskou likvidy (monoph.), akúty (Meil.z.), a napokon aj nazály (nas.). Nové likvidy vznikli na začiatku slabík (liq.prot.). Druhým bol princíp medzislabikovej harmónie, podľa ktorého sa vyrovnávalo miesto artikulácie nasledujúcich samohlások a spoluhlások. Toto vyrovnávanie sa prejavovalo najmä v niekoľkých palatalizáciach: jednak velár pred (I. & II.pal.) alebo po (III.pal.) predných samohláskach, jednak zadných samohlások (uml.pal.) po palatálnom *j alebo reflexoch palatalizácií.

Ešte pred expanziou praslovančiny prebieha I.pal., kvôli čomu sa dostávajú *š a *ž (presnejšie *č/*tš, *dž a *š) do jej fonetického inventára. V tom sa odlišujú od balt. jazykov, kde sa *š a *ž ukazujú aj ako reflexy PBS *ś (<- RUKI) či *ź (<- satem.). Inde bol vývoj podobný. PIE samohlásky *a a *o splynuli. Krátke *i a *u bolo ešte stále ťažko rozlíšiť od likvíd *j a *w. Laryngály tiež splynuli, nechávajúc po sebe tzv. akút v slabikách so samohláskou. Jeho výslovnosť a tiež štatút ako fonémy nie sú jasné, no sú úzko späté so vznikom intonácií v neskoršom slov. dialektovom kontinuu. Najskôr však šlo o ráz, teda *ˀ (v IPA značení [ʔ], u Holzera [˙]).

CSl

spoluhlasky:

sposob ▼/ miesto artikulacie ►	labialy	dentaly	palataly	velary
nasaly -	m	n	ň
plozivy neznele -	p	t	ť	k
plozivy znele -	b	d	ď	g
frikativy neznele -		s	š	x
frikativy znele -	v	z	ž
afrikaty neznele -		c	č
afrikaty znele -		dz
likvidy -		r, l	rʼ, ľ, j

samohlasky:

	predne	stredne	zadne
horne	i	y	u
stredne	ь, e	ъ	o
nosove	ę		ǫ
dolne	ě	a

viacmenej totozne s OCS a viacmenej zodpovedajuce Miklosicovym rekonstrukciam; oproti OCS je lepsie vyjadreny palatalny charakter, ktory sa v BG (teda v prostredi, kde sa cyr. a hlah. formovali) nevyvinul vsade (chyba jednoznacne vyjadrenie palatalnych *rʼ,*ľ,*ň,*ť.../; *rʼ nie je totozne s *rˀ, teda kombinaciou *r a akutu); nejasny je aj stav PSl dlhych samohlasok, ktore sa na niektorych poziciach v CZ/SK zachovali, no v BG nie; nejasne je aj rozlisovanie *j od *i, co moze vychadzat z greckeho pravopisu, no tiez zo specifik solunskeho dialektu; CSl notaciu *jь vsak nedokaze vyjadrit ziadne z OCS pisem: иже "ten, ktorý" sa moze citat tak /jьže/, ako aj /iže/

OCS/BG/RU

spoluhlasky:

sposob ▼/ miesto artikulacie ►	labialy	dentaly	palataly	velary
nasaly -	м	н
plozivy neznele -	п	т		к
plozivy znele -	б	д		г
frikativy neznele -	ф	с	ш	x
frikativy znele -	в	з	ж
afrikaty neznele -		c	ч
afrikaty znele -		s
likvidy -		р, л	ı

samohlasky:

	predne	stredne	zadne
horne	и/ı/ѵ	ъı	оу
stredne	ь, e/є	ъ	o/ѡ
nosove	ѧ		ѫ
dolne	ѣ	a

щ (ruske /ś/, BG /št/) vzniklo z ligatury шт; aj jotizovane я (OCS ѣ alebo ıa; hlaholika ma pre obe jeden znak Ⱑ), ю a ıє fungovali ako ligatury (niektore su aj v unicode, no nefunguju uplne), podobne aj ъı (niekedy pisane ako ъи resp. ⰟⰋ, ako napr. v Kievskych listoch; v modernej RU ako ы); mnozstvo variant pre /i/ zodpoveda stredovekej grectine (η,ι,υ), podobne aj pri /o/ ci /u/ funguje grecky pravopis; ф a ѵ sa pouzivali takmer vylucne v greckych vypozickach (za θ a φ, resp. υ), podobne obcas aj ξ a ψ, no tie vacsinou len ako cisla; v hlaholike je potom viac znakov, ktore v cyr.verzii nemaju obdoby, napr. djerv (ⰼ), ktoremu najblizsie zodpoveda novosrbske /đ/; hlah. Ⱓ (cyr.ю) zodpoveda mozno /ü/, specifickemu pre solunsky dialekt; "uzke" a "siroke" varianty v cyrilike pre /o/ a /e/ (tu moze byt napr. e/є) zial unicode neobsahuje

Ⰰ - азъ /a/	Ⰱ - боукъı /b/	Ⰲ - вѣдѣ /v/	Ⰳ - глаголи /g/
Ⰴ - добро /d/	Ⰵ - есть /e,je/	Ⰶ - живѣте /ž/	Ⰷ - sѣло /dz/
Ⰸ - землıа /z/	Ⰹ/ Ⰺ/ Ⰻ - иже /i/	Ⰼ - ѓервь /ď?/	Ⰽ - како /k/
Ⰾ - людье /l/	Ⰿ - мъıслите /m/	Ⱀ - нашь /n/	Ⱁ - онъ /o/
Ⱂ - покои /p/	Ⱃ - рьци /r/	Ⱄ - слово /s/	Ⱅ - твърдо /t/
Ⱆ - оукъ /u/	Ⱇ - фрьтъ /f/	Ⱈ - хѣръ /x/	Ⱉ - ѡтъ /o/
Ⱊ - пе /p/	Ⱋ - шта /št/	Ⱌ - ци /c/	Ⱍ - чрьвъ /č/
Ⱎ - ша /š/	Ⱏ - еръ /ъ/	Ⱐ - ерь /ь/	Ⱑ - ıатъ /ě,ja/
Ⱒ - хорсъ /h?/	Ⱓ - ю /ju/	Ⱔ - ѧсъ /ę/	Ⱗ - ıѧсъ /ję/
Ⱘ - ѫсъ /ǫ/	Ⱙ - ıѫсъ /jǫ/	Ⱚ - фита /f,th/	Ⱛ - ѵжица /i,ü/

(hlaholika sa lepsie zobrazuje cez Explorer alebo Firefox)

pismena ako э,ё,ђ,ћ,џ ako aj palatalizovane љ a њ su ruske/SC novotvary z 18.-19.storocia; й je trochu starsie (15.st.), okrem toho sa niekedy vyuzivala diakritika na oznacenie palatal (napr. tu); dnes v RU tuto funkciu prebral znak ь

SK

spoluhlasky:

sposob ▼/ miesto artikulacie ►	labialy	dentaly	palataly	velary	glotaly
nasaly -	m	n	ň
plozivy neznele -	p	t	ť	k
plozivy znele -	b	d	ď	g
frikativy neznele -	f	s	š	ch
frikativy znele -	v	z	ž		h
afrikaty neznele -		c	č
afrikaty znele -		dz	dž
likvidy -		r, l, (ř)	ľ, j

samohlasky:

	predne	stredne	zadne
horne	i, í	y, ý	u, ú/ů
stredne	é, e		o, ó
dolne	ä, (ě)	a, á