Re[2]: Kultúra smrti alebo Prečo nemáme mať deti :: Something smarter than us is going to emerge


node:	Re[2]: Kultúra smrti alebo Prečo nemáme mať deti
template:	4
parent:	Re: Kultúra smrti alebo Prečo nemáme mať deti
owner:	palino
viewed by:
created:	03.02.2015 - 11:49:58
updated:	03.02.2015 - 11:53:25

cwbe coordinatez:
101
63535
21
7827397
7829227
7829348

ABSOLUT
KYBERIA

permissions
you:	r,
system:	public
net:	yes

neurons
stats|by_visit|by_K source tiamat K|my_K|given_K last commanders polls
total descendants::5
total children::1
show[ 2 | 3] flat

Podľa mňa zhodneme, len ty vidíš bolesť ako prostriedok k väčšej radosti, nie bolesť ako radosť, to je imho rozdiel. Všetko zlé je na niečo dobré = floskula, vďaka ktorej ľudia znášajú utrpenie.)

Iracionálne to nie je, ako som už dole viackrát zdôvodňoval: dokážeš uvažovať o hypotézach a riadiť sa takými rozhodnutiami, toto je ten istý prípad.

V čom sú mylné?

Odmietať sa baviť je pohodlné, reagovať na argumenty je naša jediná možnosť. Je ľahké pritakávať intuitívnym presvedčeniam, ktoré ľudstvo zdieľa: otroctvo je dobré,platilo dlhý čas v dejinách. Morálny človek mohol mať otrokov pred dvesto rokmi v spoločnosti. Je náročné prehodnocovať svoje presvedčenia z blízka. Chorý výplod- to by som inak chápal, keby som si čítal Ciorana, mohol by som si povedať, že jeho nihilizmus je daný zlým nastavením mysle, úchylkou. Nihilistov je na svete veľa. Ale táto kniha je písaná úplne pragmatickým jazykom, postupne reagujúcim na všetky námietky.

00000101000635350000002107827397078292270782934807829377

ludia sa nemozu mat stale dobre. to je nezmysel. a nemaju sa ani stale zle. to je dalsi. toto je debata uplne uletena od reality.

floskula-nefloskula, vzdy je vsetko iba otazka uhla pohladu. nech si mysli kto chce, co chce, ale vyhlasit vsetkych ludi za pesimistov, to je uz imho moc a treba sa proti tomu ohradit. hlavne ked z toho zacnu vychadzat taketo divne zavery.

pozri, tak ako on moze vyhlasit, ze to tak je, tak ja mozem povedat, ze to tak nie je a tym mu padne cela jeho argumentacia. a dodebatovali sme..

0000010100063535000000210782739707829227078293480782937707829396

to, že sa ľudia nemajú a nemôžu mať stále dobre- z toho vychádza aj argument, prečo je neexistencia lepšia ako existencia, počas ktorej nezažívaš žiadne utrpenie

väčšina ľudí sú optimisti, nie pesimisti: ľudia majú tendenciu vidieť svoje životy v lepšom svetle, aj keď sa priebežne zhoršuje kvalita ich života- práve pretože neuplatňujú na svoje životy autorovu aritmetiku, ktorá imho nie je chybná, dokážu žiť ďalej aj spokojne a druhá vec, že tá aritmetika sa týka nenarodených, už žijúcim nič neponúka okrem zamyslenia sa nad tým, či je dobré mať vlastné deti

môžem tvrdiť, že z hľadiska bolesti je neexistencia lepšia ako život, ale takisto tvrdím, že život má veľkú hodnotu, nevidím v tom nejaký rozpor

vďaka intelektu môžem ísť do krajností a viesť nezvyčajný život; intelekt je naše prekliatie a naša útecha zároveň

000001010006353500000021078273970782922707829348078293770782939607829431

dobre, ale ako vobec moze autor objektivne (bohorovne) zhodnotit subjektivnu kvalitu zivota ludi a este tvrdit, ze sa zhorsuje? na to prisiel kedy? tyzden po tom ako mu frajerka dala kosom? nedavno bol kdesi na nete na tuto temu fajn clanok, ze sme sa nikdy nemali lepsie a ludia su pesimisti, lebo sa stale na nieco stazuju. teraz je nestastie pomaly uz aj to, ked v obchode nemaju ananas :)

tvrdit nieco tak definitvne, ako autor (navyse podla nejakej jeho vlastnej "aritmetiky"), je v tomto smere imho velmi odvazne a robit podla toho nejake zavery (navyse v tak zavaznej teme ako mat ci nemat deti) je z mojho uhlu pohladu na facku..

00000101000635350000002107827397078292270782934807829377078293960782943107829477

on to netvrdí len tak, opiera sa o psychologický výskum: sú tam citované práce v podkapitole WHY SELF-ASSESSMENTS OF ONE’S LIFE’S QUALITY ARE UNRELIABLE

úryvok
"
The ﬁrst, most general and most inﬂuential of these psychological
phenomena is what some have called the Pollyanna Principle,⁷ atendency towards optimism.⁸ This manifests in many ways. First,
there is an inclination to recall positive rather than negative exper-
iences. For example, when asked to recall events from throughout
their lives, subjects in a number of studies listed a much great-
er number of positive than negative experiences.⁹ This selective
recall distorts our judgement of how well our lives have gone
so far. It is not only assessments of our past that are biased, but
also our projections or expectations about the future. We tend to
have an exaggerated view of how good things will be.¹⁰ The Pol-
lyannaism typical of recall and projection is also characteristic of
subjective judgements about current and overall well-being. Many
studies have consistently shown that self-assessments of well-being
are markedly skewed toward the positive end of the spectrum.¹¹ For instance, very few people describe themselves as ‘not too happy’.
Instead, the overwhelming majority claims to be either ‘pretty
happy’ or ‘very happy’.¹² Indeed, most people believe that they
are better off than most others or than the average person.¹³

Most of the factors that plausibly improve the quality of a
person’s life do not commensurately inﬂuence self-assessments
of that quality (where they inﬂuence them at all). For example,
although there is a correlation between people’s own rankings
of their health and their subjective assessments of well-being,
objective assessments of people’s health, judging by physical
symptoms, are not as good a predictor of peoples’ subjective
evaluations of their well-being.¹⁴ Even among those whose
dissatisfaction with their health does lead to lower self-reported
well-being, most report levels of satisfaction toward the positive
end of the spectrum.¹⁵ Within any given country,¹⁶ the poor
are nearly (but not quite) as happy as the rich are. Nor do
education and occupation make much (even though they do makesome) difference.¹⁷ Although there is some disagreement about
how much each of the above and other factors affect subjective
assessments of well-being, it is clear that even the sorts of events
that one would have thought would make people ‘very unhappy’
have this effect on only a very small proportion of people.¹⁸

0000010100063535000000210782739707829227078293480782937707829396078294310782947707829480

dobre, to si pozriem vecer :)

e: ten pollyanna principle funguje aj na mne a na vacsine ludi, co poznam. ale stale mi na tej interpretacii nieco nesedi, stale mi to pride rovnako uletene a povytrhane z kontextu zivota. asi by som musel precitat celu problematiku, nielen uryvky a na to nemam cas..