NS HISTORY MONITOR (nd!)

HISTÓRIA
Korene hnutia skinhead siahajú až do Veľkej Británie konca šes?desiatych rokov.
V šes?desiatych rokoch sa v anglickej mládeži ako výraz odporu proti prevažujúcemu hnutiu hippies konštituovali tzv. mods (modernisti), ktorí sa snažili o luxusní životní štýl, navonok prejavovaný drahým oblečením a túžbou po "novej akcii". Často sa dostávali do násilných stretov s paralelnými subkultúrami tzv. teds a rockermi. S konzumným životným štýlom mods ale nemohla drža? krok čas? mládeže z robotníckych štvrtí (predovšetkým londýnskeho East Endu), ktorá rovnako nemala rada hippies. Kvôli odlíšeniu od nich zmenili svoj vzhľad - ostrihali si nakrátko vlasy, neboli ani vyholení, väčšinou nosili vlasy v dlžke polovice zápalky a začali nosi? i vo voľnom čase džíny (používané tiež ako súčas? pracovného odevu), traky cez kockované košele a vysoké pracovné topánky (tradičnou značkou sa stala v skinheadskej móde Dr. Martens, tieto boty sa ale nenosili preto, lebo boli nejak zvláštne, ale preto, že boli najlacnejšie. Šlo viacmenej o ortopedickú obuv a súčasne symbolizovali pôvod skinheads - pracujúcu triedu ). Neskôr sa pridalo tetovanie a letecké bundy, tzv. bombery.
Zo začiatku ľudia nemali pre túto subkultúru pomenovanie. Volali ich Spy kids, Peanuts hovorilo sa im hard, či gang-mods, v okolí štadiónov získali aj označenie boot-boys. V roku 1969 sa však objavilo masové označenie skinheads (skin=koža, head=hlava).
Vzormi skinheads boli na jednej strane mods, pretože, keď šli večer na tanečnú zábavu, obliekali si obleky a elegantné poltopánky. Na strane druhej to boli rude boys - čierni emigranti z Jamajky kvôli obľúbenému jamajskému ska a ich čiernych party. Vďaka ich životnému štýlu získali u skins určitý rešpekt a tak sa skinheadské násilie začalo postupne obraca? voči všetkým odlišným - hippies, ale aj farebným pris?ahovalcom. Najviac Pákistáncom, z čoho sa stal trend tzv. paki-bashing. Skins mali pocit, že im pris?ahovalci berú prácu a byty.
Namiesto diskoték trávili väčšinou nekvalifikovaní a často nezamestnaní mladí muži čas v krčmách. Boli nadšenými futbalovými fanúšikmi, ktorí sa po zápasoch púš?ali do bitiek s priaznivcami súpera. Začala sa u nich rozvíja? drobná kriminalita. Nosili nože, drevené tyče, neskôr baseballové pálky a pod. Na začiatku sedemdesiatych rokov však prvá vlna skinheads opadla.
V zosilnenej miere sa skinheads ope? objavujú na scéne až v súvislosti s punkovým hnutím na konci sedemdesiatch rokov. punk bola rebvolúcia, ktorú však zradilo to,že upadla do tradičného boja kvôli predajnosti dosiek. kohúty na hlavách a extravagantné oblečenie sa stali dočasným trendom zlatej mládeže. To ale neuspokojovalo skutočných rebelov z dolných častí spoločnsoti, ktorí nechceli provokatívne texty iba počúva?, ale aj ži?. Skupiny ako Sham 69, Cock Sparrer a Cockney Reject sa vracajú ku koreňom punkového hnutia a začínajú hra? tzv. streetpunk. Celý rad priaznivcov tohto hnutia sa chcel odlíši? od módnych punks a znovuobjavili skoro desa? rokov starý kult skinheadstva so všetkými jeho vonkajšími prejavmi. Jednoduchá, trojakordová punková hudba bola ovplyvnená aj návratom ska a súbežnou módou reggae. Začala sa označova? Oi!
Znovuzrodením skinheads ale prišiel aj rasizmus, od ktorého sa streetpunkové kapely dištancovali a vzdialili sa tak časti publika. To využili novovzniknuté skupiny, ktoré sa orientovali výhradne na skinheads a spievali otvorene rasistické texty. Jednou z prvých bol v roku 1977 "Screwdriver" pod vedením Iana Stuarta Donaldsona, budúceho zakladateľa organizácie Blood&Honour. Ďalšími z radov rasisticky orientovaných skupín - "No Remorse" (VB), "Bound for Glory" (USA), alebo "Legion 88" (F).
Hudobne sa však celý rad skinheadských skupín začal štýlu Oi! - vzďalova? a často sa radšej orientovali na zvuk nastupujúceho heavy-metalu. Oproti ľavicovo orientovaným punkovým koncertom Rock against racism vzniká platforma ultrapravicových skins Rock against comunism.
Skins sa stali vhodným objektom agitácie malej britskej ultrapravicovej strany National Front, ktorá využívala strach z pris?ahovaleckých vĺn. Začína sa fáza politizácie skinheads, ktorá sa potom v rôznych obmenách opakuje aj v iných krajinách. Čas? tejto subkultúry (ktorá skoro vo všetkých variantách vlastní pozitívny v?ah k násiliu) je oslovená niektorým z politických programov tradičných extrémistov. Zapojením sa do činnosti organizácie, ktorá samu seba vníma ako elitnú, získavajú skins pocit vlastnej dôležitosti. Skinheadstvo sa ale postupne stáva pre celý rad starnúcich členov tejto subkukltúry prí?ažou, hovoria si vlastenci, nacionalisti, bojovníci za bielu rasu a pod. Zovňajškom sa môžu (ale nemusia) podoba? skínom, vnútorne sa však cítia by? vyššie a skinheadstvo chápu iba ako svoju mládežnícku prípravu na neskoršiu politickú, či bojovú cestu.Národne-socialistický skinheads si často hovoria NS-skins. Skinheadská subkultúra začala by? ovplyvňovaná aj mytologickými a okultistickými vplyvmi, ktoré boli krajnej pravici, vždy blízke.
Z Anglicka sa na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov začína skinheadská subkultúra rozširova? do USA aj Európy. V NSR sa násilnícke a rasistické idey rýchlo dostávajú do blízkosti nacistických tradícií a skinheadská kultúra sa stáva vhodným priestorom pre pôsobenie neonacistických organizácií. V USA sa skinheadi zapojili do tradičných rasistických a nacistických organizácií, predovšetkým roztriešteného Ku-klux-klanu, White Aryan Resistance, American Nazi Party, National Aliance a iných. V roku 1986 tu vzniká aj známa medzinárodná neonacistická organizácia Hammerskins, (obr.1) ktorá sa rozšírila do viacerých krajín bieleho obyvateľstva.
V roku 1987 Ian Stuart Donaldson založil neonacistickú organizáciu Blood&Honour (obr.2) - Krv a čes? - heslo nemeckej národne-socialistickej mládeže v roku 1926 (Blut und Ehre). Odvtedy sa táto organizácia veľmi rozrástla - svoje pobočky má vo Francúzsku, Nemecku, USA, Slovinsku, Srbsku, Belgicku, Austrálii a od 20.4.1994 bola založená aj na Slovensku. Najviac členov má ale samozrejme vo Veľkej Británii vrátane pobočiek v Škótsku či Južnom Walesi. Po smrti lídra Iana Stuarta 24. septembra 1993, ktorý sa spolu s ďalším nottinghamským skinheadom stal obe?ou autonehody na diaľnici A-38 neďaleko mesta Derbyshire, je dnes B&H pre mnohých krajnepravicových skinheadov kultom uctievania a Stuart okrem symbolu jedného z najväčších bojovníkov za bielu rasu aj výhodným obchodným artiklom. Každoročne sa uctieva jeho úmrtie formou spomienkových koncertov, ktorých sa pravidelne účastnia stovky jeho nasledovateľov. B&H je tiež napojená na teroristickú organizáciu C18 (Combat Adolf Hitler), nacionalistickú BNP a v súčasnosti ju vedie Billy Barlett, šéf kapely Celtic Warrior.

Oi! & S.H.A.R.P.
Nacifikácia a politizácia nenašli u všetkých príslušníkov skinheadskej subkultúry rovnakú odozvu. Väčšina zostala hlavne priaznivcami piva, futbalu a pouličných bitiek a politiku vôbec nemajú radi (hovorí sa im tradicionalisti). Tradicionalistom sú blízki aj Oi!-skins, ktorí si síce vytvárajú celý rad nepriateľov, skinheadstvo, ale berú skôr ako zábavu, s radikálnymi textami o bitkách a chlaste a politika ich tiež moc nezaujíma.
"Komunisti nás nazývajú nacistami. Čierni, Židia, Pákistánci a ľavičiari z kruhov Oi! sa na tom iba smejú. A teraz nás nacisti nazvali komunistami, hoci v praxi by rovnako komunistický aj nacistický režim zničil rebelantského ducha Oi!" - uvádza skinhead Gerry Johnson, v Babylon Books z r.1981.
V druhej polovici osemdesiatych rokov sa najprv v USA a neskôr aj v ďalších krajinách na protest proti rasizmu a nacizmu formujú tzv. SHARP-skins (Skin Heads Against Racial Prejudice - tj. skinheads proti rasovým predsudkom). Idea SHARP bola priesená do Veľkej Británie v máji r.1988 bývalým spevákom skupiny Oppressed - Roddy Morenom, budúcim šéfom Ska&Oi! Records. Táto skupina trvá na tom, že iba malá čas? fašistických darebákov ničí image celého skinheadského hnutia. Podľa skinheada Andyho Dysona: "...médiá označujú, priamo či nepriamo, všetkých skinheads za fašistov, ale my sme niekoľko ľudí skutočne prekvapili. Organizácie ako National Front verbujú skinheads pretože sú to vlasteneckí reprezentanti robotníckej triedy a prevažne bieli ľudia. Ale títo ľudia skutočne zahanbujú celé hnutie. Skinheads sú pyšní sami na seba a svoju vlas?, ale tento vlastenecký element bol niektorými jedincami prekrútený k rasizmu. Skinheads boli vždy antirasistickí, pretože sami vyrastali v tesnom susedstve ostatných kultúr. Rasizmus vidíme ako rozdeľujúci, odporný a nebezpečný a práve preto je stále dos? ľudí, ktorí sa k nám hlásia, uvedomujúc si, že nie sú rasisti."
Okamžite sa stávajú jednými z úhlavných nepriateľov ultrapravičákov.
Ešte zreteľnejšie a cielenejšie sa priblížili ku krajnej ľavici Red-skins.
Bitvy medzi hnedými a červenými skínmi sú časté v mnohých krajinách, hlavne ak je nacionalistický alebo sharperský smer zviazaný s fanúškami niektorého futbalového klubu.

SOCIOLOGICKÉ A VONKAJŠIE ZNAKY
Skinheads v prevažnej väčšine pochádzali z nižších sociálnych vrstiev a rozvrátených, neúplných rodín. Často boli rozpoznateľní vďaka rôznym problémom v škole, ako s dochádzkou, tak správaním aj celkovými výsledkami. Spájali sa do skupín, aby vyrovnali deficit, ktorý mali ako jednotlivci, čo sa v skupine dalo ľahko prehliadnu? a ospravedlni?. V rozličných krízových situáciách sa chovali až machisticky mužne, čo sa prejavilo v často prehnaných spoločných alkoholových oslavách (chlastové súboje), ktoré mali zdôrazni? a poukáza? na ich súdržnos?.
V súčasnej dobe preferujú elitné špičky tohto hnutia určitú formu nadradenosti a poukazujú na potrebu vzdelávania a zdokonaľovania sa.
Celkovo je celá skinheadská scéna mužskou záležitos?ou, ženy sa v nej síce objavujú, ale ako u väčšiny subkultúr sporadicky, často kvôli individuálnej angažovanosti pred mužmi a ich celkovej idolizácii. Napriek tomu hrajú tieto skin-girls, či renes v skinheadských spolkoch svoju významnú úlohu a uzatvárajú sa aj do ženských spolkov - u nás White Rose atď.
V podstate sa toto hnutie skladá z mládeže do 25 rokov, starší tvoria výnimky. Podiel medzi mladistvými a staršími 25 rokov je ca. 75%. Iba veľmi málo príslušníkov hnutia v skinheadskej scéne má cez 30.
Keďže navonok rozpoznateľné militantné oblečenie (maskáče, bomber, vojenská obuv) sú v súčasnosti aj u nás skôr handicapom, z dôvodu bezpečnosti sa skinheadská móda, ktorá priniesla nemálo finančných úspechov jej tvorcom, značne skomercionalizovala. Originálne polokošele, mikiny a tričká (Lonsdale, Ben Sherman, Fred Perry), či značkové rifle Levi Strauss a vysoké topánky (Doc Martens, Getta Grip, Gladiator) dnes stoja nemálo peňazí, ktoré si môžu dovoli? obmieňa? iba jednotlivci z dobre situovaných rodín. Každopádne je treba pripomenú?, že uvedomelos? príslušnosti k hnutiu je sprevádzaná týmto typickým oblečením ako dôkaz životného štýlu.
Často vlastnia a porevádzkujú malé obchody s týmto oblečením tí najskúsenejší skinheadi, ktorí sa rozhodli profitova? z tohto módneho trendu. Keďže vplyvom medializácie niektorých rasových útokov, hnutie naberá na popularite tieto obchody diktujú módu novodobých bojovníkov za bielu rasu. Jednou z nich je okrem rôznych Military shopov, aj predajňa značkovej obuvi Gladiátor na Michalskej ul. (?) v Bratislave, ktorej prevádzkovateľ patrí medzi špičku neonacistov v Bratislave.
Pravicoví skinheadi používajú viacero symbolov na svoje označenie. Patria medzi ne rôzne nášivky s označením príslušnosti k určitej skupine, ale taktiež rôzne odznaky s neonacistickými symbolmi a iné. Najčastejším a zároveň najdôležitejším symbolom je tzv. keltský kríž, ktorý má znázorňova? spoločné kultúrne znaky nordickej rasy. (obr.3)

ZAČIATKY U NÁS
Po dlhotrvajúcom vývoji bolo hnutie skinheads importované aj do našej krajiny.
Paradoxne ako prvé začali s rasizmom koketova? ešte punkové skupiny z niekdajšieho Československa. U nás najznámejšia Zóna A bola so svojou skladbou "Cigánsky problém", iniciátorom niekoľkých pogromov proti rómskemu obyvateľstvu (jej cover-verziu prevzali aj Juden Mord).
Po r.1989, keď sa pre mnohé punkové skupiny objavila príležitos? vyjs? na verejnos? a vyda? platňu, mnoho z nich po tej príležitosti naozaj siahlo a líder skupiny Zóna A v jednej novovydanej knihe Punkś not dead dokonca vrámci reportáži o slovenskej punkovej scéne po prvýkrát spomína meno jednej z najznámejších národne orientovaných hudobných skupín na Slovensku hlásiacich sa ku hnutiu skinheads - Krátky proces. Amatérsky zvukový záznam z ich koncertu koluje medzi bývalými metalistami a nazi-punks a hoci ešte na spoločných koncertoch s punkermi, ale predsa sa objavujú prvé holé lebky v našich končinách.
Po páde železnej opony v Bratislave prvýkrát koncertuje aj punková legenda z VB - The Exploited. Koncert sa uskutočnil v bratislavskom PKO zúčastnilo sa ho niekoľko stoviek priaznivcov tohto hudobného štýlu z celej republiky a okolitých krajín spolu s priaznivcami hnutia skinhead. Spevák tejto skupiny po ich uzretí počas koncertu vypustil ich smerom š?avnatú poznámku a hoci mu málokto rozumel, boli skinheadi nakoniec z koncertu vyštvaní.
Krátky proces si na vlastné náklady nahráva svoju demo kazetu, ktorú si medzi sebou šíria jeho priaznivci. V textoch okrem skladieb typu "Slovensko Slovákom", (v ktorej vyzývajú za Slovensko bez Maďarov a Poliakov) sú už spomínaní okrem "cudzincov v Tatrách...", aj zahraniční študenti, ktorí na Slovensku žili. A samozrejme kultovná skladba "Na prach!", v ktorej síce vyzývajú na fyzickú elimináciu nepriateľa, obozretne ale bez toho, aby ho označili.
Začína éra novoromantickej skupiny z ČR Oceán (neskôr Shalom), ktorá otvorene sympatizuje s judaizmom a to ako symbolikou, tak aj textami a koncertuje niekoľkokrát aj v Bratislave. Na jej koncerty začínajú postupne chodi? provokova? mladí skinheadi, ktorí jednak vzišli z prostredia tvrdej elektronickej scény (EBM) a scestne chápali hudbu, ktorú dovtedy počúvali (Laibach, Front 242), jednak prví fanúšikovia Krátkeho procesu, ktorý začal aktívne koncertova? s kapelami z ČR Tie na koncertoch podporujú cieľ slovenských bratov, vytvorenie samostatného slovenského štátu. V Bratislave sú zaznamenané prvé útoky, ktoré sú smerované aj voči priaznivcom skupiny Oceán a Shalom (hlavne dievčatám). Útoky voči rómskemu obyvateľstvu a zahraničným študentom sú čím ďalej, tým menej sporadické a hoci je prívržencov hnutia minimálne množstvo, kontaktujú sa na zahraničie v dobe, kedy v ČR práve končí vrcholné obdobie slávy prvej skinheadskej skupiny Orlík, ktorá paradoxne nepochádzala z robotníckeho, ale skôr z intelektuálneho vysokoškolského prostredia a odštartovala celú skupinu ešte radikálnejších hudobných a politických skupín.
Vznikom Slovenskej Republiky síce opadajú národnostné vášne voči Čechom, Havlovi a pragocentrizmu, ale tradíciou sa stávajú pochody ku hrobu prezidenta Tisu, či zoskupovanie sa pri príležitosti osláv 14. marca v Bratislave, aj keď na ne chodia z roka na rok mladšie generácie hnutia.
Krátky proces prespevuje svoje staré piesne a s niekoľkými novými sociálne a rasisticky naladenými skladbami ich nahráva vo zvukovom štúdiu Slovenského rozhlasu pod názvom "Na prach!". Krst nového CD a MC sa uskutočnil dňa 11.12.1993 o 18.00 hod. v DK v Záhorskej Bystrici (okrajová čas? Bratislavy), za účasti hostí z ČR - Buldok, Valašská Liga a Vlajka. Vstupné bolo iba 70,-Sk a koncertu sa zúčastnilo niekoľko stoviek prívržencov hnutia. Aparatúru na tento koncert zapožičal líder legendárnej Zóny A, ktorý sa koncertu aj osobne zúčastnil. Už počas cesty na koncert boli zaznamenané drobné incidenty, ako v autobusoch MHD, tak v okolí samotného kultúrneho domu. Scenár usporiadania koncertu bol tradičný. Za menší obnos peňazí prenajatý sál DK, ktorý bol ohlásený ako koncert rockových skupín.

HUDBA
Vzniká aj niekoľko ďalších národne a rasisticky orientovaných hudobných skupín. Skupiny ako Slovenská Liga, Rýchly nápor, Nástup, Memorandum, Biela garda, Otčina, Justícia, či Posledná výstraha v podstate s malými obmenami hrajú na spoločných česko-slovenských akciách, väčšinou dve-tri spolu a niekedy aj ako predkapely zahraničných kolegov. Asi najväčšej popularite sa teší Biely odpor z Nitry, ktorý o i. popularizuje medzi skinheadmi aj severskú mytológiu. D.M.S., Ancestorm

ČASOPISY
Začínajú vychádza? aj prvé nacionálne orientované skinheadské plátky, šírené xerokopírovaním, s príšernou grafickou úpravou a množstvom gramatických chýb. Zo začiatku boli dokonca vydavatelia podpisovaní celými menami s adresou, neskôr vrámci konšpirácie už nie.
Tu je treba poveda?, že vplyvom vývoja existujú aj medzi samotnými vydavateľmi určité konkurenčné skupiny, lokálne podporujúc jeden, či druhý skinzine. Tak sa stane, že hoci mnoho rozhovorov, so zahraničnými nazi-skinheadmi končí poďakovaním a pozdravmi zopár priateľom a aktivistom (rozumej: vydavateľom, distribútorom, členom skupín) na Slovensku, hnutie ich už dávno nepovažuje z najrôznejších príčin za dôležitých, naopak odsudzuje ich ako zradcov hnutia a národa.
Zopár názvov týchto plátkov: "Náš hlas!", "Biely boj", "Radikálny Blok", "Tatranská stráž", "Otčina", "Génius", "Gardista", "Edelweis", "1939", "White Victory", "Rodobrana", "Working Class", "Aryan Law" veľmi často vydávané jednou konkrétnou osobou, ktorá si zopár na polovicu preložených A4, na vlastné náklady xeroxuje a demagogicky sa podpisuje ako redakcia. Kým sa niektorý z týchto plátkov vypracoval na A4 formát, či aspoň laserovú tlačiareň, väčšinou už mal tak pošramotenú poves? a silnú oponenciu z radov tých ešte pravovernejších, že jeho sláva mu bola viac na škodu ako osohom. Na druhej strane, ak sa mu podarilo na začiatku oslovi? trochu väčšiu skupinu, stalo sa vydávanie týchto časopisov výhodným artiklom, porovnávajúc investície so ziskmi.
Čo je hlavnou tematikou takýchto plátkov? V prevažnej väčšine sú to okrem slaboduchých literárnych pokusov na úrovni druhého stupňa základných škôl, oxeroxované historické dokumenty z obdobia II. Sv. vojny, životopisy národných buditeľov z učebníc stredoškolskej literatúry, výstrižky z regionálnych novín o kriminalite Rómov, reportáže z koncertov a šablónovité rozhovory s prominentami scény. Z týchto hlavne vyplýva, že akákoľvek činnos? krajných pravičiarov je sledovaná Z.O.G. (Zionist Occupation Government - dosl. sionistická okupačná vláda, myslené sú súčasné demokratické režimy) a že je potrebné udržiava? nažive národne-socialistickú filozofiu, ktorá je ako jediná predurčená vyvies? biele národy z otroctva ku prosperite.

POLITIKA A ORGANIZÁCIE
Kým v Čechách vznikala zo začiatku dilema medzi národovectvom skinheads alebo ich nacifikáciou, na Slovensku bol odkaz na prvú republiku v období II. Svetovej vojny od začiatku jasný. Glorifikácia Alexandra Macha, Andreja Hlinku, či Jozefa Tisu, bola aj je jedným z najpríznačnejších sprievodných javov slovenských ultrapravicových skinheadov.
Aj keď sa Slovenská Národná Strana teší veľkej podpore slovenských nacionalistov, slovenskí skinheadi jej dôverujú ako parlamentnej strane len minimálne a aj keď sú jej sympatické niektoré rasistické výstrelky v rétorike bývalého predsedu Jána Slotu (ktorý sa dokonca zúčastnil pohrebu jedného slovenského nazi-skinheada v Prievidzi) radšej sa učia od svojich českých súkmeňovcov stratégiám pouličného boja. Veľa z nich chodí hromadne na futbal a na hokej. Následkom toho sa hnutie lokálne triešti a nieje neskôr schopné aj napriek snahám NS-skinheadov zjednoti? sa vrámci krajov. Futbalová eufória tento trend brzdí. Hnutie sa čiastočne zjednocuje len vďaka samizdatom a hudbe.
Keďže ideologicky hnutie iba tápe v bažinách krajnej pravice, prebehne zopár dôležitých, ale skôr náhodných ako účelových stretnutí s neonacistickými aktivistami zo zahraničia, ktoré posúvajú hnutie vždy o značný kus dopredu.
Približne takto vzniká aj Národno-socialistické hnutie Európy (NSHE), ktoré sa síce neoznačuje za oficiálne hnutie a dištancuje sa od politickej scény ako takej. Dňa 29.07.1992 však vydáva svoje dvadsa?štvorbodové stanovy v ktorých o i. prezentuje aj myšlienku oficiálneho zákazu degenerovania Árijskej rasy a je ukončené pozdravom "Sieg heil!".
Slovenské národovectvo skinheadov sa snažil využi? aj Slovenský národný front (SNF), ktorý sa z počiatku orientoval len na vydávanie protimaďarských nálepiek a plagátov a tlačovín, neskôr dokonca vydáva aj svoj vlastný program, v ktorom sa prikláňa k panslavistickému národovectvu a o i. presadzuje aj prijatie antikomunistických a deboľševizačných zákonov, trestu smrti a potieranie homosexuality. Návrh o registráciu SNF však Ministerstvo vnútra SR zamietlo. Výhrady mali predovšetkým ku slovu "front" v názve organizácie, ktoré znelo militantne. Následkom vnútorných rozporov sa SNF triešti na Ľudovú stranu s čisto politickými ambíciami a skôr spoločensky orientovanú Slovenskú pospolitos?, ktorá pokračuje v spolupráci s mladými slovenskými vlastencami. Obidve organizácie sú v súčasnosti oficiálne zaregistrované. Pôvodne sa chceli SNF aj za podpory skinheadov dosta? do parlamentu. Klady parlamentaristickej roviny aj aktívne na svojich zrazoch presadzovali. Očakávaná podpora zo strany skinheadov, ale časom opadla. Príčinou boli zrejme až paranoidné predstavy skinheadov o Z.O.G., ktorá by podľa nich vo vláde nemohla tolerova? existenciu krajnepravicovej strany. Skutočným dôvodom je ale fakt, že hoci prevažná väčšina nazi-skinheadov je na veľmi nízkej inteligenčnej úrovni a je pre nich tým pádom jednoduchšie neopusti? pivne-futbalovú subkultúru, plány členov SNF, aby im robili na mítingoch ochranku, predsa len prezreli. A keď nakoniec jeden z vedúcich predstaviteľov SNF vyhlásil, že najväčší nepriateľ Slovanov je národný-socializmus, SNF sa definitívne zprofanovali.
Nastal čas ideologicky zjednoti? hnutie, čomu mala napomôc? slovenská pobočka jednej z najradikálnejších amerických neonacistických organizácií Slovakia Hammer Skinheads (SHS), ktorá vznikla v r. 1995, za pomoci kolegov z USA a ČR. Táto organizácia na Slovensko importovala nefalšovaný národno-socialistický smer, ktorý pozostáva z priamej náväznosti na národno-socialistický odkaz Slovenskej Republiky z rokov 1939-45. Okrem prvoradých záujmov - zničení maďarskej iredenty sú to ďalej oslavy Rudolfa Hessa, ktorý je chápaný ako mierotvorca medzi árijskými národmi, Adolfa Hitlera ako veľkého muža národov, príprava na RAHOWA (RAce HOly WAr - rasovú svätú vojnu), antisemitizmus atď. Ponaučení z niekoľkých prehmatov prvých priekopníkov hnutia sa SHS, s?ahujú do ilegality a aj neoficiálne zverejňujú iba čísla svojho PO Boxu. Ako prví vyžadujú najprv osobný kontakt až potom členstvo. Dištancujú sa od všetkých nepravých národne orientovaných politických strán a organizácií (okrem B&H). Cítia sa by? elitou elity a uprednostňujú vzdelávanie sa, uvedomelos? a výcvik.
Ďalšou v poradí je horeuvedená slovenská pobočka medzinárodnej organizácie Blood&Honour, ktorá má na Slovensku vytvorené hneď dve pobočky Blood&Honour - Tatras, so vznikom v októbri 1996 a zameraním predovšetkým na východnú čas? SR a tiež Blood&Honour - Division Slovakia. Obe tieto organizácie okrem osláv kultovného Iana Stuarta Donaldsona (zakladateľa tejto organizácie vo VB) vo svojich tiskovinách a antisemitistickej a rasistickej propagandy, organizujú koncerty (aj so zahraničnou účas?ou), distribuujú rôzne materiály, CD a MC a módne doplnky ako obuv, tričká atď.
Okrem týchto horeuvedených organizácií a ich buniek existuje ešte mnoho ďalších väčších a menších spolkov, ktoré sú často lokálnymi pobočkami medzinárodných organizácií, akými sú napríklad SS Action Group (Security Services Action group), ktorá pochádza z USA, bola založená v r. 1977 a hlási sa k NS organizáciám bojujúcim proti súčasným vládnym systémom a farebnej kriminalite. Naberanie ich členov spočíva v 2-3 mesačnej skúšobnej dobe, písomnom, telefonickom, či priamom styku a vyberaním členského (200,-Sk/mesiac - pre jedného člena). Ich cieľom bolo vytvorenie Slovenskej Únie národných socialistov, spolu s BSJ - Bielou slovenskou jednotou, ktorá vo svojej podstate vznikla ako distribučné stredisko časopisov, rôznych pronárodne a antisemitisticky orientovaných publikácií, textov hudobných skupín, tričiek s neonacistickými symbolmi a insigniami atď.
Po boku Slovenskej vlasteneckej organizácie - Garda sa tiež vytvorilo mládežnícke združenie Hlinkova mládež, ktoré deklaruje, že "...v hnutí Skinheads sa združili Slováci a Slovenky, ktorí verejne bojujú za blaho našej pomaly vymierajúcej árijskej rasy, no často sú znemožňovaní vo verejnoprávnych médiách a zobrazení ako banda nespratníkov. Iní sú organizovaní v rôznych probielych organizáciách na celom Slovensku. Z týchto dvoch chceme vytvori? silnú mládež zmýšľajúcu vlastenecky po vzore svätoplukovej tradície, ktorá sa postaví v boji za slobodu svojho národa."- (Rodobrana#6/98). Okrem toho chce túto mládež vychováva? a vzdeláva? v národno socialistickom duchu.

Hooligans
Futbaloví hooligans sú všeobecne so skinheadskou subkultúrou úzko prepojení (skôr ultrapravicovou). U nás je rivalita fanúškov najviac viditeľná medzi klubmi ŠK Slovan Bratislava a 1.FC Košice a medzištátnymi zápasmi s Maďarskou republikou. Kvalifikačné stretnutie medzi Slovenskom a Maďarskom dňa 31.3.´99 v Bratislave, bolo Európskou futbalovou asociáciou zaradené do kategórie rizikových zápasov. Oprávnenos? tohto kroku potvrdili ako obidva tábory znepriatelených fanúšikov, tak obrovská vlajka natiahnutá cez celý jeden sektor štadiónu na Tehelnom poli, so znevažujúcim nápisom "Ungarn - Nein danke!", za ktorým bola hlava smrtky. Transparent sa usporiadateľom podarilo odstráni? až v 41. minúte zápasu za asistencie polície. Celé stretnutie bolo odvysielané vo verejnoprávnej STV a tak sa stalo, že v niektorých okamihoch prehlučili fanúšikovia komentátora svojimi pokrikmi a skandovaním "Nech žije Slota!".
Politickí predstavitelia národniarskych organizácií ako aj tvrdé jadro skinheadských frakcií sa však od primitívnych futbalových bitkárov dištancujú, pretože úsilie o prospech futbalového klubu predsa nieje porovnateľné so "vznešeným" bojom za bielu rasu.