Dali sme v polovici septembra na otočku na pár dní výlet do Rijeky jedným z posledných tohtoročných Jančurových vlakov do Chorvátska.



Mal som asi voči Chorvátsku trochu predsudky, ale musím povedať, že Rijeka mi učarovala. Nie som zvyknutý, že fasády nemusia mať tak ako u nás farby všetkých lentiliek (toto asi nie je ideálny ilustračný obrázok :) ). Asi je to aj tým, že tam moc nefrčí zatepľovanie a tak celkovo je hnusnej reklamy a vizuálneho smogu všade nejak pomenej. Zato street artu a muralov sa dá vidieť dosť.





Terén je hneď od mora dosť členitý, takže mesto je krásne rozložené v kopcoch a dolinách. Človek sa dosť nachodí, našlapal som asi milión schodov, ale za tie zákutia a výhľady to stojí. Všade je dosť zaujímavej architektúry z rôznych období. Výšková budova na fotke je Hotel Neboder od arch. Josipa Pičmana, postavený niekedy medzi svetovými vojnami.





Mám pocit, že k panelákom sa tu pristupuje nejak odvážnejšie. Sú často vyššie a aj tvarovo zaujímavejšie ako u nás a opäť bez zateplenia a divokých farieb. V popredí objekty rafinérie INA.





Rijeka asi nie je úplne letovisko, väčšiu časť pobrežia zaberajú doky a prístav, ale v meste je aj pár menších pláží vklinených medzi skaliská, na ktoré sa dá zliezť po spomínaných schodiskáh. V čase našej návštevy sa tam už motali ozaj iba jednotky väčšinou miestnych, čo mi vyhovovalo. Túto asi dvadsať metrovú pláž sme mali pol dňa celú len pre seba. Chodím odteraz k moru zásadne mimo sezónu. Voda bola síce celkom studená ale krištálovo čistá a aspoň sme sa trochu pootužovali.





Dážď nad jadranom.





Dozvedel som sa, že v Rijeke bol v r. 1866 prvý krát otestovaný bohumilý vynález torpéda. Na fotke je zbytok testovacej odpaľovacej stanice z 30. rokov minulého storočia, ktorá bola súčasťou továrne, kde sa do r. 1966 v peaku vyrábalo asi 160 torpéd mesačne pre celý svet. Už to tam možno dlho stáť nebude, čitali sme niekde, že sa v týchto miestach má za pár rokov riešiť nejaký veľký developerský projekt.





Keď sa od centra vydáte ďalej proti prúdu Rječiny, ktorá bola v čase našej návštevy vlastne iba prázdnym korytom plným kameňov, dojdete k objektom papierne známej tiež ako Hartera, ktorá ukončila výrobu v 90. rokoch minulého storočia po cca 180 rokoch. Do niektorých objektov sa dá vliezť, ale je to celkom trash. Dnes sú niektoré časti areálu príležitostne využívané na festivaly alebo občasný rave.





Starý akvadukt kedysi privádzajúci vodu do papierne.





Kúsok za papierňou je dolina Rječiny vo v výške 100 m prepažená celkom impozantným dialničným mostom.





Keď pôjdete ďalej proti prúdu kameňov v koryte Rječiny, dojdete do lesa v ktorom stojí ruina starého mlynu Žakalj, tak stratená vo vegetácii, že si ju napriek jej velkosti všimnete až na poslednú chvíľu. Mlyn bol postavený v 19. storočí a mlelo sa tu obilie dovážané z polovice európy, či ruska. Od prvej svetovej vojny je úplne opustený a cez druhú svetovú bol poničený ešte viac. S tými prebúranými podlažiami a oknami od vrchu nadol sme si pripadali skôr ako v ruine nejakého gotického chrámu. Kúzelné miesto.