Pred dvoma tyzdnami som bola za otcom v nemocnici v Ruzinove.
Poznam to tam, a aj tak ma prekvapila bezutesnost toho konkretneho oddelenia, na ktorom som dovtedy este nebola.
Izby s rozmerom ledva pre dvoch pacientov, a v nich styria ludia. K zadnej otcovej posteli sa nedalo dostat, lebo v ulicke boli stoliky prednych pacientov a stojany infuzii. Otec je nevidiaci, sam by sa odtial vymotal len zlozito. Izba mensia ako moja spalna, a v nej styri postele natlacene bokom k stenam, dvaja nechodiaci pacienti, umyvadlo, smetny kos, vesiak, stoliky pacientov nechavaju 40 cm ulicku na prejdenie, a v nej stoji trojclenna navsteva jedneho z chorych.

Na chodbe otrieskany socialisticky nabytok na posedenie pacientov, v stiesnenom vyklenku kde sa nemohuci clovek ani nemoze otocit aby si nalial caj. O hroznom humuse tych spinavych hlinikovycxh okien sa ani neoplati hovorit, tym trpi cela nemocnica.

Prve co som si povedala bolo, ze keby som mala tu pracovat, tak by som tomu dala dva dni, a sla by som za pokladnu v tescu. To zanedbane prostredie bolo take deprimujuce, ze si neviem predstavit, ako tam mozu ludia chodit s radostou do prace.
Ako je zname, prostredie ovplyvnuje pracovnu atmosferu. Musi byt hrozne byt tam sestrou, lekarom a pacientom a chodit tam kazdy den.
Moj nevidiaci otec to nastastie uz dnes hodnoti len podla hlasov ludi a dotykov.