ETNOPSYCHOLOGICKÉ ŠPECIFIKÁ RÓMSKEJ KOMUNITY
/Rozšírená a prepracovaná verzia prednášky, ktorá odznela na Konferencii absolventov a študentov TU: Identita psychológa v začínajúcej praxi, 25.9.2002./


RÓMOVIA VŠEOBECNE

Odhady celkového počtu rómskeho obyvateľstva na svete sa rôznia. Literárne zdroje uvádzajú od 1,2 po 7 miliónov Rómov, z toho 6,7 miliónov žijúcich v Európe /Nečas, 1993, Mann, 2000, Fraser, 1998, Jonáš, 1980/. Je ?ažké získa? presné demografické údaje, nakoľko mnoho Rómov z rozličných dôvodov nepriznáva svoju etnickú príslušnos? a niektoré krajiny rómsku populáciu osobitne vôbec nevykazujú. V absolútnych číslach žije najviac Rómov na svete v Rumunsku. Odborníci sa v odhadoch skutočného počtu rómskeho obyvateľstva na Slovensku pohybujú v pásme od 200 po 520 tisíc, čo predstavuje približne 10% celkovej slovenskej populácie. Slovenská republika patrí v prepočte na počet obyvateľov medzi krajiny s najväčšou rómskou komunitou /Liégeois, 1995, Kačala, Ginter, 2001, Mann, 1992, Vašečka, 1999/.
Rómovia sú masívne zastúpení v rozličných skupinách, ktoré sa často stávajú objektom psychologickej intervencie. Ide napr. o klientov detských domovov alebo iných ústavných zariadení, deti, ktoré navštevujú špeciálne základné školy a učilištia, nezamestnaných, delikventov, ľudí, ktorí trpia duševnými poruchami, invalidní dôchodcovia a pod. Problematika etnopsychologického prístupu k rómskemu klientovi / pacientovi je preto vysoko aktuálna /do určitej miery, z hľadiska možných diskriminačných pohľadov i riziková/.

HISTÓRIA RÓMOV V SKRATKE
Rómovia nepredstavujú homogénnu skupinu, odlišujú sa jazykom, históriou i zvykmi. Indická etnogenéza Rómov je dokázaná na základe etnografických, lingvistických a antropologických štúdií. Jazykové rozbory ukázali, že Rómovia opustili Indiu pribl. v 8 stor. n.l. Odniesli si celý rad prvkov ktoré pre nich zostali charakteristické až doteraz. Ide najmä o výrazné antropologické znaky, jazyk, špecifické črty psychiky. Tento súbor znakov, spoločný pôvod, povedomie odlišnosti a pod. sú faktory, ktoré pôvodne sociálnu vrstvu posúvajú do kvalitatívne novej roviny a charakterizujú ju ako etnickú skupinu /Horvátová, 1964, Máthe, 1992/.
Najstaršia dochovaná písomná zmienka o pobyte Rómov na území dnešného Slovenska pochádza z r 1322 z okolia Spišskej Novej Vsi /Mann, 1992, 2000, Nečas, 1993/. V 16.-17. storočí prichádzali na naše územie početné skupiny Rómov zo západnej Európy, kde boli ostro prenasledovaní. Rómske skupiny boli u nás od začiatku prijímané s obavami a nepochopením. Vz?ah makrosociety k Rómom bol poväčšine vz?ahom „vydeľovania, izolovania a neprijímania“, a to najmä kvôli úplnej odlišnosti vzhľadu, jazyka, zvykov a morálky /Mann, 1992, s.29/. Asimilačné pokusy štátu sa datujú od čias Márie Terézie a Jozefa II, kedy boli vydané nariadenia o usadzovaní Rómov, o ich vedení k poľnohospodárskej práci, plneniu si náboženských povinností, dodržiavaniu hygieny, ale aj k odoberaniu detí a ich výchove v nerómskych rodinách.
Postupne sa Rómovia usadzovali, živili sa kováčstvom, muzicírovaním, hádaním z rúk, príležitostnou poľnohospodárskou prácou, alebo chodili po žobraní. V priebehu 19.stor. začali na okraji miest a obcí vznika? rómske osady. Kočovnícky spôsob života viedli tzv. Olašskí Rómovia, ktorí na naše územie prichádzali v 2. polovici 19. stor. z terajšieho Rumunska. Prenasledovanie Rómov vyvrcholilo počas 2.sv. vojny, kedy sa stali obe?ami pokusu o genocídu.
Počas socialistického režimu nebola rómska menšina zakotvená zákonne, takže de jure neexistovala. Rómske obyvateľstvo sa vydeľovalo ako sociálne a kultúrne zaostalá skupina neprispôsobivých občanov, ktorí neakceptujú platné normy spoločnosti. Na druhej strane štát prejavoval voči Rómom až neprimeranú toleranciu a benevolentnos?, Rómovia boli zvýhodňovaní v oblasti bytovej, zdravotnej, školskej, sociálnej etc. Postavenie štátu, ktoré by sa dalo nazva? „sociálno – charitatívne“ Rómov častejšie povzbudzovalo k vyhľadávaniu pomoci a spoliehaniu sa na starostlivos? štátu a prispievalo k postupnému znižovaniu pocitu zodpovednosti za svoj život /Mann, 1992, s.92/. V r 1991 bolo prijaté vládne uznesenie „Zásady vládnej politiky k Rómom“, ktoré deklarovalo ich zrovnoprávnenie s ostatnými národnostnými menšinami. V r 1999 bol vymenovaný prvý vládny splnomocnenec pre riešenie problematiky Rómskej menšiny.

RÓMSKA RODINA V MINULOSTI A DNES
V rómskej rodine je podľa tradičných noriem a hodnôt úlohou ženy zosta? doma a stara? sa o deti. Dominantné postavenie má muž, i keď nemusí by? živiteľom rodiny. Pre Rómov je charakteristická skupinová kohézia. Viacpočetné rodiny alebo spolubývanie viacerých generácií a príbuzných spôsobuje prílišné zaľudnenie rodinného obytného priestoru, nedostatok súkromia a priestoru na spánok, na školskú prípravu detí či ich hru. Pre Róma má značný význam vonkajší priestor, kde sa - najmä v letných mesiacoch odohráva veľká čas? ich sociálnych vz?ahov. Koteková /Koteková, Šimová, Gecková, 1998, s.54/ predpokladá, že „spaciálna citlivos?“ Rómov má iné parametre, čo by mohol by? jeden z faktorov, ktoré spôsobujú, a zároveň aj vysvetľujú, prečo podmienky vnímané nerómskou rodinou ako priestorovo neznesiteľné a obmedzené vníma Rómske etnikum ako vcelku vyhovujúce.
Pokiaľ ide o výchovné pôsobenie rodičov, charakteristická je voľnos?, permisivita s minimom zasahovania a korigovania. Od rodiny majoritnej spoločnosti sa rómske rodiny líšia najmä v hodnotení nezávislosti. Kým v majoritnej slovenskej rodine sa podporuje sebestačnos?, samostatnos?, schopnos? presadi? sa vlastnými silami, v rómskych rodinách sa častejšie podporuje kolektívnos?, vyhľadávanie pomoci a spoliehanie sa na niekoho iného /ibidem/. Rómske deti sú tradične vychovávané voľnejšie, sú vedené k spontánnemu prejavu /i keď toto vedenie je skôr nezámerné/. Naša /majoritná/ kultúra je od ranného detstva viac korigujúca, plná zákazov, príkazov, obmedzení a povinností, ktoré sa vz?ahujú k najrozmanitejším okolnostiam detského života.
Podobne charakterizuje štýl rómskej výchovy Klíma /in: Říčan, 1998, s 45/. Používa pritom prívlastky „voľná“, „nedirektívna“, „s malou náročnos?ou na plnenie školských povinností“ a pod. V citovaniej monografii jej autor konštatuje, že rómske deti sú v menšej miere vystavené tlaku vysokých nárokov a ambícií, je tu menej tabuizovaných tém a vnútorných konfliktov a u detí sa málokedy pozorujú neurotické rysy /ibidem/.
Rómske detstvo je kratšie. Na podporu tohto tvrdenia uvádza Říčan /1998/ nasledovné, navzájom sa prelínajúce dôvody: biologicky skoršia puberta, následné urýchlené zahájenie sexuálneho života a včasné zapájanie detí do aktivít dospelých členov komunity. Rómske deti sa od malička zúčastňujú rozhovorov a rozhodovania dospelých. V tomto smere predčasne dospievajú – čo pre nich môže znamena? nezdravú zá?až.
Rómska mládež v minulosti prežívala takmer úplnú voľnos?. Matka, ktorá mala na staros? obživu rodiny, sa snažila z detí vychova? čo najskôr svojich pomocníkov. Výchova bola viac živelná – zdôrazňovalo sa najmä napodobňovanie starších. V oblasti pohlavného života dospievali Rómske deti skôr. 18 ročné dievča bolo považované za „staré“. Priemerne 15-16r dievčatá už mali svojich mužov /Horvátová, 1964/. Valašskí Rómovia ešte po období 2. sv. vojny získavali ženy kúpou, často sa manželstvo dohadovalo ešte v detstve. Nevera mužov bola chápaná ako prirodzený jav, kdežto nevera ženy bola trestaná aj fyzicky. Postavenie ženy v manželstve bolo zreteľne podrobené mužovi /Horvátová, 1964, Bodner, 1992, Mathews, 1998/.Úradný sobáš uzatvárali Rómovia v minulosti pomerne zriedka, aj keď boli k tomu v niektorých historických obdobiach nútení - napr. 2. pol. 18. stor. /Horvátová, 1964/. Partnerské vz?ahy vznikali a vznikajú v mladšom vekovom období. Na základe analýzy výsledkov výskumov Koteková /Koteková, Šimová, Gecková, 1998, s.55/ konštatuje, že dosiahnutie pohlavnej dospelosti je u Rómov vo veľmi tesnej časovej synchronizácii s partnerským spolužitím ako vyjadrením „hotovosti človeka v jeho sociálnej dospelosti“. Autorka ďalej upozorňuje, že takýmto spôsobom je v podstate vynechaná fáza adolescentného nadobúdania sociálnych kompetencií a obdobie hľadania partnera prostredníctvom viacerých relatívne nezaväzujúcich vz?ahov.
Negatívnym faktorom duševného, charakterového a sociálneho vývinu rómskeho die?a?a je nesporne averzia majority voči jeho etniku. S touto sa stretáva veľmi skoro. Majorita mu zrozumiteľne signalizuje, že táto spoločnos? nie je jeho svetom. Aj to je pravdepodobne jednou z príčin, prečo veľká čas? Rómov nie je identifikovaná so svojím „rómstvom“. V školách je bežné odmietanie a izolácia rómskych detí a to v podobe negatívnych nepriateľských postojov na kognitívnej, ale aj behaviorálnej úrovni. Socioekonomické ukazovatele potvrdzujú, že rómske die?a je v školskej triede výrazne neobľúbené. Uvádza sa pritom, že chlapci sú odmietaní vo väčšej miere ako dievčatá, ktoré sú skôr prehliadané /Koteková, Šimková, Gecková, 1998, Říčan, 1998, Fischerová, 1982, Novák, 1991/.
Rómske deti významne častejšie navštevujú špeciálne školy. Rozličné zdroje uvádzajú, že v týchto zariadeniach tvoria až 60% populácie a ak školu dokončia, často budú svojím vzdelaním prevyšova? vlastných rodičov. Rómske deti tvoria aj približne 60% populácie detských domovov. V porovnaní s nerómskou populáciou detí to znamená, že sa do DD dostávajú približne 15x častejšie než deti majoritnej komunity.
Podobne, ak sa zameriame na trestnú činnos?, citované zdroje uvádzajú niekoľkonásobné zvýšenie kriminality rómskej mládeže v porovnaní s majoritnou populáciou. Viac ako polovicu väzenskej populácie tvoria Rómovia. Pritom sa uvádza, že by? väzňom či recidivistom v rómskej komunite je menej stigmatizujúce a odsúdeniahodné než je tomu v majoritnej spoločnosti /Fischerová, 1982, Gažíková, Okrúhlica, 1984/.
Množstvo Rómov žije v súčasnosti na veľmi nízkej socioekonomickej úrovni v chatrčiach, ktoré majú len minimálne vybavenie. Oficiálne štatistiky neexistujú, ale odhady hovoria o 70-85% nezamestnanosti. Väčšina Rómov je profesijne nekompetentá, ekonomicky pasívna a nevzdelaná. Partnerstvá vznikajú bez akéhokoľvek, alebo len veľmi malého ekonomického zabezpečenia. Rodičia často nie sú schopní urobi? pre svoje deti nič iné, než len zopakova? ten istý nepriaznivý socializačný cyklus, ktorým sami prešli.
Rómska rodina vo väčšine prípadov zlyháva pri plnení svojich povinností voči de?om. Starostlivos? o ich zdravý telesný vývin býva ohrozená už v priebehu tehotenstva. Deti sú vychovávané v nehygienických podmienkach, majú nevhodnú stravu, nedostatočnú alebo chybnú starostlivos? v chorobe, chýbajú vyhovujúce školské potreby, pokojné miesto na prípravu do školy. Predčasne im býva sprístupnený alkohol, cigarety, sledujú televízne programy určené dospelým, bývajú často navádzané a nútené ku krádežiam alebo žobraniu /Adrai, 1985, Bodner, 1992, Ginter, 1998, Semerdieva, 1999, Kačala, 2001/. Prostriedky, ktoré dostávajú rómski rodičia na deti bývajú často využité na úplne iné účely a so zneužívaním dávok sa v minulosti často kalkulovalo už pri plodení die?a?a. Niektorí autori, ktorí sa rómskou problematikou zaoberajú konštatujú, že dnešný spôsob života Rómov už príliš nenadväzuje na predchádzajúcu tradičnú štruktúru. Patriarchálny spôsob života veľkých rómskych rodín sa vytratil. Dnes sme naopak často svedkami ľahostajnosti, odmietania a opúš?ania vlastných detí.
Pri výpočte negatívnych opisov, ktoré sa vz?ahujú k hodnoteniu rodinného života Rómov, je potrebné varova? pred necitlivým zovšeobecňovaním, upozorni? na výrazné interindividuálne odlišnosti tzv asimilovaných Rómov, poukáza? na skutočnos?, že pre niektoré charakteristiky vnútrorodinného diania existuje len málo údajov, nakoľko tu platí silná uzavretos?, disimulácia, neochota a čiastočne aj neschopnos? explicitne hovori? o rodinných vz?ahoch, konfliktoch a spôsoboch riešenia.



VZ?AH MAKROSOCIETY K RÓMSKEMU ETNIKU
Sociálna dištancia voči Rómom je rozšírená takmer univerzálne. Negatívne oceňované vlastnosti Rómov sú najmä: kriminalita, vyhýbanie sa práci, nízky hygienický štandard, hlučnos?, pijanstvo. Situácia Rómov, ktorí žijú v osadách sa označuje ako underclass. Základom underclass je dlhotrvajúca nezamestnanos?, závislos? od dávok sociálneho štátu, znížený rešpekt voči autoritám, spoliehanie sa na systém podpôr, vytrácanie sa pracovnej etiky /Vašečka, 1999/. Historická determinácia, nerovnopráve postavenie v spoločnosti a vývojová odlišnos? viedli k vytvoreniu vlastných obživových a obranných stereotypov /Nečas, 1993/. Niekdajšia spoločenská izolácia a odlišný spôsob života Rómov sa prejavuje v ich súčasnej trestnej činnosti, ktorá je páchaná väčšinou proti nerómskemu obyvateľstvu. Rómovia nepestovali svoju identitu, vytvárali si komplikovaný vnútorný vz?ah k práci, k bývaniu, i k rozličným ištitúciám sociálneho zabezpečenia. O ich pracovnej morálke sa hovorí ako o „problematickej“, vyčíta sa im znížená schopnos? zotrva? dlhšiu dobu na jednom pracovnom mieste. V minulosti k tomu patril aj zvyk, že môžu bezstarostným spôsobom naklada? so svojím zamestnaním, využíva? bezplatný zdravotnícky systém, devastova? bytový fond, neplati? nájomné a pod.
Práva Rómov ako menšiny boli na našom území úplne popierané. Asimilačná politika postupne vyústila do zbavovania Rómov takmer akejkoľvek zodpovednosti za vlastný osud a presúvanie starostlivosti o ich životnú situáciu na sociálny štát /Nečas, 1993/ V 1958r sa zákonom 74/58 zb. O trvalom usídlení kočujúcich osôb zakázalo kočova? a ukladala sa povinnos? štátnym orgánom zabezpeči? kočovníkom zamestnanie a ubytovanie – čo bolo aj vtedy v rozpore s existujúcou a platnou ústavou, lebo sa porušovalo právo slobody pohybu a pobytu.
V povojnovom období sa tzv. rómska otázka riešila ako sociálna otázka pozdvihnutia spoločensky a kultúrne zaostalého obyvateľstva /Mann, 1991/, nie ako národnostná, etnická. Štátna správa v tomto období prejavovala neprimeranú toleranciu, benevolenciu voči niektorým prejavom Rómov – čo vyús?ovalo v obchádzanie priestupkov, trestných činov, ospravedlňovanie porušovania zákona zaostalos?ou. Pre čas? Rómov bol sociálno – charitatívny postoj štátu vítaný a priamo požadovaný – štát sa takto spolupodieľal na formovaní niektorých negatívnych čŕt Rómov, postupne ich zbavoval zodpovednosti za svoj osud.
Bačová vo svojej sociálno psychologickej analýze vz?ahov obyvateľstva Slovenska k Rómom označuje vz?ah makrosociety k Rómom vz?ahom „vydeľovania, izolovania a neprijímania“ / in: Mann, 1992, s.29/. Za charakteristické považuje: 1: pretrvávanie sociálnej vzdialenosti medzi Rómami a majoritou, 2. Rómsku neasimilatívnos?, 3. ich sociokultúrnu rezistenciu a vnútornú kohéziu. Upozorňuje na postupné vytvorenie etnických stereotypov a predsudkov na obidvoch stranách – čo vedie k obmedzovaniu vzájomných kontaktov a k izolácii. Liegeois upozorňuje, že vnútornú solidaritu Rómov posilňujú protikladné vz?ahy voči Nerómom. V opozícii voči Nerómskemu obyvateľstvu sa rodí rómska osobitnos?, posilňuje sa súdržnos? a pocit homogénnosti /Liegeois, 1995/.

NIEKTORÉ PSYCHOLOGICKÉ CHARAKTERISTIKY RÓMSKEJ MENŠINY
Rómske spoločenstvo sa v priebehu storočí vyvíjalo jednak vlastným kultúrnym vývojom, jednak stykom s inými spoločenstvami, cez ktoré územie prechádzali. Hoci nikdy nevytvorili vlastný štát, je obdivuhodné, že si dokázali udrža? svoj jazyk, kultúru, tradície a najmä spolupatričnos?. Rómska menšina sa výrazne odlišuje od všetkých ostatných menšín a stojí skôr na okraji našej spoločnosti. Za typické znaky rómskej populácie sa okrem antropologických odlišností označujú najmä vysoká skupinová kohézia, pôrodnos?, nedirektívny prístup k výchove detí, častejší výskyt agresívneho správania vo vnútri komunity a in. /Mann, 1992, Máthe, 1992, Merino, 1996/. Výchova detí v rómskej rodine kladie menší dôraz na plnenie si školských povinností, deti nie sú natoľko vystavované tlaku ambícií rodičov, sú minimálne korigované, častejšie je podporované vyhľadávanie pomoci a spoliehanie sa na druhého než samostatnos? a individualizmus /Turček, Danko, 1989, Říčan, 1998, Turček, Bohonová, 2000, Nečas, 1993/. V rodine existuje menej tabuizovaných tém, detstvo je podstatne kratšie so skorým zapájaním sa do aktivít dospelých vrátane fajčenia, požívania alkoholu alebo sexuálneho života. Pre Rómov sú dôležité vonkajšie priestory, kde sa v teplých mesiacoch odohráva veľká čas? sociálnych interakcií. Uvažuje sa o odlišnej „spaciálnej citlivosti“ Rómov. Z ďalších typických znakov sa v príslušnej odbornej literatúre uvádza napr. orientácia na prítomnos?, ktorá môže by? dôvodom nedostatočnej vytrvalosti, disciplíny a spoľahlivosti /Říčan, 1998, Merino, 1996/. Říčan hovorí aj o vyššej potrebe zmeny /ibidem/. Za charakteristické sa považujú obranné postoje voči majoritnému obyvateľstvu a nedôvera v neho /Kačala, Ginter, 2000, Máthe, 1992, Říčan, 1998/. Poci?ovanie averzie majority voči Rómom sa môže spoluzúčastňova? na nízkej identifikácii sa so svojím „romstvom“. Častý je nízky stupeň vzdelania, vysoká nezamestnanos?, preferencia fyzickej práce v ?ažkých podmienkach, ekonomická pasivita a vysoká delikventnos?. Z ďaľších charakteristík sú v príslušnej literatúre najčastejšie prítomné: zvýšená impulzivita, teatralita, výstrednos?, explozivita pri konfliktoch, skôr intuitívne konanie, zvýšený výskyt niektorých strachov, menšie ovládanie a kontrolovanie emócií, nižšia abstraktná inteligencia, výborná sociálna prispôsobivos? /Cabedo, 2000, Fretault, Franco, 1999, Medvecká, 1986, Okrúhlica, 1987, Turček, Danko, 1989/.
Pre Rómov bol v minulosti typický špecifický vkus, obľuba rozličných ozdôb, uprednostňovanie pestrých farieb /červená, žltá, zelená/, kvetinové vzory u žien. O ozdoby dbali Rómovia viac než o samotný odev, detský odev takmer neexistoval, deti chodili buď úplne bez šiat alebo si obliekali šaty dospelých. Sila a bohatstvo boli oddávna prezentovaná aj vonkajšími ozdobami a znakmi /Horvátová, 1964/.


ETNOPSYCHOLOGICKÉ OSOBITOSTI V PSYCHODIAGNOSTICKEJ PRAXI
Existujúce špecifiká rómskeho etnika nie sú doteraz dostatočne vedecky preskúmané a
overené. Mnohí autori volajú po potrebe zahrnú? problematiku etnických špecifík Rómov do pregraduálneho i postgraduálneho vzdelávania budúcich psychológov, lekárov, pedagógov či sociálnych pracovníkov /napr. Turček, 1995, Turček, Danko, 1989/. V oblasti psychologickej diagnostiky môže vies? neznalos? alebo nerešpektovanie etnopsychologických osobitostí k psychodiagnostickým artefaktom. Ide najmä o vyšetrenia, ktoré sa týkajú diagnostiky rozumových schopností, popise štruktúry osobnosti, emocionality, posudzovania sexuálneho života, suicidálnej aktivity, užívania alkoholu, alebo problematika diferenciálnej diagnostiky duševných chorôb /Turček, Danko, 1989, Adrai, 1985, Iraurgi, 2000, Zonda, Lester, 1990, Jonáš, Gažíková, Okruhlica, 1985/.

DIAGNOSTIKA ROZUMOVÝCH SCHOPNOSTÍ
Diagnostika intelektovej úrovne a štruktúry intelektových funkcií je stále jednou z najdiskutovanejších tém v rámci etnopsychodiagnostického prístupu. Pri použití intelektových testov zostáva zásadná otázka motivácie. Priemerná motivácia a ašpiračná úroveň je bazálnou podmienkou validity. Rómovia často nie sú stimulovaní poda? výkon v situácii fiktívneho úspechu, alebo ako výhodnejšie vnímajú výkon nepoda?. S rómskym klientom / pacientom sa ľahko môžeme ocitnú? v situácii vyhrotenej nespolupráce, kedy jedinec prezentuje neschopnos? porozumie? akejkoľvek otázke, a to aj tej najelementárnejšej. Agravačné alebo simulačné tendencie sa vyskytujú veľmi často. Psychodiagnostická situácia vyžaduje flexibilný a tvorivý prístup diagnostika, ktorý v žiadnom prípade nemôže bra? do úvahy len celkový /numerický/ výsledok testu. Osobitný dôraz sa kladie na schopnos? vytvori? atmosféru dôvery, využívanie tzv. culture fair testov, rozhovoru a najmä klinického pozorovania v iných než testových podmienkach. Ani u Róma, ktorý je primerane motivovaný k spolupráci nemožno výsleky testov interpretova? rutinne, bez prihliadania k jeho etnopsychologickým špecifikám. Výsledky je potrebné porovnáva? so schopnos?ou sociálnej adaptácie. Je zaujímavé, že Róm s dg. ľahkej duševnej zaostalosti je schopný podstatne kvalitnejšej sociálnej adaptácie než príslušník majority s tou istou dg.
Rutinné používanie psychodiagnostických metód nie je pri rómskych klientoch dostačujúce. Tradične dostupné a používané postupy, ich výstavba, štandardizácia a pod. nezohľadňujú rómske špecifiká a samotných Rómov často znevýhodňujú. Ponúka sa otázka, či už samotná situácia psychologického vyšetrenia v slovenskom jazyku nie je pre Róma znevýhodňujúca, a to aj vtedy keď rómsky klient / pacient deklaruje znalos? slovenčiny. Predkladaná problematika vyžaduje komplexné výskumné štúdie, ktoré by adekvátne objasnili spôsob akým sa špecifiká rómskeho etnika odrážajú v štandardizovaných psychodiagnostických nástrojoch a ktoré by v prípade potreby vytyčovali optimálne postupy pri diagnostickej, ale aj terapeutickej práci.