to je tá dilema v akom zmysle sa spoznať:

historicky prišiel najskôr imperatív poznaj seba samého, ktorý súvisel s nejakým účelom, napr. u Platóna poznanie pre to, aby človek vedel dobre vládnuť

potom poznanie seba samého povedzme v helenistickom období, keď ten imperatív bol viac etický: poznaj sa, preto aby si sa poznal a už nesúvisel s politikou, ale všeobecne celým životom, to boli filozofie stoikov, epikurejcov, ktorí uprednostňovali rôzne formy života, ale v úzadí vždy mal byť silný jedinec, ktorý o sebe vie

a potom prišla kresťanská filozofia: ktorá tiež pracovala s poznaním, ale s účelom, aby si dosiahol spásu a malo negatívny nádych: poznaj sa, aby si poznal svoju nečistotu, zbavuj sa seba samého

a potom prišiel novovek, descartes a povedal: jediné, čo je isté, je moja pochybnosť a poďme na tom budovať vedenie a dorazil to Kant, ktorý povedal, že isté veci nemožno vôbec spoznať

čiže, dnes už nemáme etický imperatív poznania sa, vedenia uvedomelého života, premysleného konania, ktorého dosahy akoby ovládame, ale skôr prevláda niečo z toho kresťanstva a niečo z technického spôsobu poznávania: poznaj kvôli poznaniu sveta, ale nie seba

ale tá potreba tu je