obcas sa uz ani nechcem rozpravat s ludmi kvoli tomu ako tomu prepadam, neviem si udrzat svoje ja, upadnem do nutenej sebareflexie, nutenej interakcie, nuteneho fungovania, fuj bleh neznasam to, chodte vsetci do pice dajte mi pokoj chcem slobodu ja som ja a ty si ty, a nemusime sa vobec rozpravat spolu aby sme si mali co vymenit, staci aby sme len hovorili ako vidime svet, a inspirovali sa navzajom

naco ine zijeme nez na to, aby sme dosli k poznaniu? mne su ludia ukradnuti, ja chcem poznanie, nie ludi, ludi chcem len kvoli poznaniu [not sure ci nie som len vnoreny do kontextu]

nechcem prepojenie, prepojenie je chaos, neviem kto som ja a kde len reflektujem druhu osobu, bleh, neznasam ked sa stracam sam sebe, ujdem do lesa dajte mi pokoj nechcem od vas nic, len si zite svoje zivoty a ja sa budem pozerat, a ja si budem zit svoj a pozerajte sa, ale nechcem pocut vase pohlady na mna, nic o mne neviete, nikto o mne nevie tolko co ja, len zo zufalstva o sebapoznanie sa priklanam k tomuto silenemu sebapoznavaniu a nacuvaniu ako ma niekto sudi, atd.. ale cim dalej, tym viac vidim, ze mi to uz nic nedava, cudzie ego, ktoremu naletim na to ze ich videnie som ja, pritom to je ich zaslepene videnie mna