to ventilovanie zivotnej energie je mega dolezite, to jedine mi umoznuje udrzat nad sebou kontrolu, robit to co chcem, neprepadat strachom

ked hram na gitare a uzivam si to, tak sa dokazem uplne vytratit zo sveta, nezalezi mi vtedy na nicom, len na svojom dobrom pocite, a citim sa potom tak vseobecne dobre, dobromyselne, vsetko zle mi prestane davat zmysel, lebo mam ego vyventilovane, tak je pokojne a netlaci na mna

alebo ked pisem tieto myslienky, lebo mi pridu dolezite, robim si referencie ku ktorym sa mozem neskor vracat, zadefinovavam si myslienky, mam pocit, ze som sa vzdy o dalsi kusok posunul k poznaniu, a najma ventilujem svoje myslienky, uh, neznasam mat plnu hlavu myslienok, ktore na mna utocia a vsetky chcu moju pozornost, mam rad pokoj

a v pokoji uz staci len vnimat svet, vnimat ludi ktori robia to co povazujem za dobre, a zazivam taky super dobry pocit ze vsetko je tak ako ma byt, neni to ani nadej, je to nepotreba mat nadej, proste, naco mi je nadej, ked su veci tak ako maju byt :)

ale zase, ked som bol predtym moc depresivny, tak ten pocit ze vsetko je dobre vie celkom stiahnut z toho pokoja a uz zase lietam a kompenzujem si silenou nadejou vsetko co ma v minulosti trapilo.. fakt mam pocit, ze ten budhisticky koncept sufferingu, iked mu nerozumiem, ma v tomto pravdu, ze emocie su suffering, a jedina dokonala "emocia", je vnutorny pokoj, neviem to ani definovat, je to dobry pocit, ale neni to ze veci su dobre, je to ze veci su tak ako maju byt, ani dobre, ani zle, su, a svet plynie, a je to zaujimave pozorovat, neni ani grandiozny, ani depresivny, proste je, premenlivy, zvlastny, hrbolaty, ale stale sa nieco deje, pretvara, prepaja..