cwbe coordinatez:
101
792011
1487439
7529481
7548433

ABSOLUT
KYBERIA
permissions
you: r,
system: public
net: yes

neurons

stats|by_visit|by_K
source
tiamat
K|my_K|given_K
last
commanders
polls

total descendants::3
total children::2
show[ 2 | 3] flat


rozmyslam ze preco mam tu zvlastnu kapacitu zahlbovat sa do seba
blizki ludia od ktorych by som ocakaval podobne akoby nemali taku obsesiu rozmyslat a citit nahlas

napadlo ma ci to nesuvisi nejak s jednou mojou zvlastnou vlastnostou
ze mne je uplne ukradnute ci niekto z mojho okolia zomrie, nepohne to mnou
mam pocit, ze keby tu emociu straty precitim tak by ma to zabilo
takze mam tu emociu totalne zablokovanu, proste, mam v pici, vsetci mozu zomriet, co ja s tym, mna sa to netyka

ok, su dve osoby, ktorych smrt by som bral v podstate ako smrt seba, a to je asi zase prehnane, a asi by som sa odosobnil, vypol, utiekol, nedokazem zvladnut ten pocit, uplne zufalstvo z toho ide (btw, nikto mi nikdy nezomrel, jedine tak morske prasce ked som mal asi 12 rokov, a to som sa dost naplakal, ale to bolo ine, netusim s cim to suvisi, a ani si nepamatam ze by som niekedy pocitoval ten druh smutku u ludi)

anyway, googlil som nejake materialy ohladom 'blocked grief', a nasiel som zaujimavy clanok:

In August of this year, I realized that with every passing moment I was getting more and more angry. I released it on other drivers and anyone who made the mistake of being in my vicinity. As I became more aware of it taking over me, I decided to ask my counselor, who helped me through a divorce several years ago, why I was angry. She smiled and asked me if anything was off-limits. Confused and exhausted, I said "No, you can ask me anything." She smiled gently and asked, "Paul, tell me about your sister Beth." After ten or twelve minutes of uncontrollable crying, I was able to respond with "What was that?" and she told me that it was over forty years of blocked grief. She suggested I take some time off, get some exercise, stay hydrated, and let the grief flow.




000001010079201101487439075294810754843307548485
psycho
 psycho      01.04.2014 - 18:59:04 , level: 1, UP   NEW
"In the face of hostility, chaos, and abuse a child will often dissociate or leave their body or conscious state, and retreat into their own fairy tale reality in order to cope and survive.

Fairy tales then have a deep resonance with children as they describe in a child’s language and imagery the various personalities and people children have to deal with in the world. Children need fairy tales to learn about basic concepts of good and evil, loss and love. Children also resonate to the themes of such fairy tales and find hope and inspiration, and identification with heroes from such stories."

and the idealism was born..

000001010079201101487439075294810754843307548450
psycho
 psycho      01.04.2014 - 18:00:34 , level: 1, UP   NEW
mozno sa bojim straty svojho ja, mentalnej smrti, a fyzicka smrt to zahrna
pretoze cim mi je clovek blizsi, tym viac ho beriem ako sucast seba
a vlastne mi nevadi to co sa deje vo svete, lebo svet proste je, co ja s tym
len som nejaky prilis nachylny na svoju existenciu, a tym padom na existenciu dalsich casti mna (ludi)

00000101007920110148743907529481075484330754845007548456
psycho
 psycho      01.04.2014 - 18:08:04 , level: 2, UP   NEW
a este ma napada ze je zvlastne, ze sa ma nedotyka nic vo svete, co nenaraza na nejaky moj komplex
ked mam v niecom jasno, tak do mna ludia mozu hustit ze som v tom zly, a moje racio to vsetko odraza a ja zostavam pokojny, a este sa vcitujem do toho cloveka, dokazem vsetko vidiet jeho ocami, lebo moje ja mozem opustit, lebo je safe, a mozem sa "prevtelit" do pocitov inej osoby
a vlastne si ani nepamatam zle veci potom, akoby sa neudiali, pokial sa ma nedotkli, tak si pamatam akurat tak pocity druhej osoby

hm, pisem nejak moc idealisticky, som vnoreny do nejakeho kontextu mam pocit, a nejaky rozmer mi strasne unika tusim, nieco jak grandiozita, vsetko nejak moc dava zmysel, feels fake