ale najma som sa tusim naucil ze vzdy ked potrebujem ludi, tak si to mam poriesit v sebe
mozem sa kludne ventilovat na ludi, ked som taky celkovo nepokojny, dat von vsetko co im chcem dat von

ale ked zostane nejake jedno silne nutkanie, a ten pocit, ze tento problem mi pomoze vyriesit len clovek X, tak to uz automaticky beriem, ze je to zavislost, a ze sa musim uzavriet do seba a ujasnit si to..

blbe je akurat ze obcas skacem do stavu ze ludia su len take nastroje, ktore mi vedia odzrkadlit moje myslienky cez svoj pohlad..

a citim ze to je taky sterilny odosobneny chladny pohlad, a trochu sa bojim, ze robim nieco zle, ze sa stavam psychopatom.. no je to len kmitanie, obcas je empatie prilis hore, obcas prilis dole.. uz len najst cloveka, ktory by moju prijebanost dokazal akceptovat.. ale to je zase len nieco s cim sa musim sam v sebe vyrovnat..

predsalen vsak trochu viac akceptacie by mi nezaskodilo, teda, pride mi to nezdrave, a nerozumiem preco to tak citim, mozno len nemam dost komunikacnych skusenosti s otvaranim ludi, a predsalen by som si mal dovolit kratkodobu fazu vyuzivania ludi, aby som ziskal tie schopnosti.. ach, zase tam vyskakuje warning, ze sa zo mna stane psychopaticka bestia.. asi by som mal vyhodit zo zivota ludi, ktori ma skatulkuju, ktori na mne vidia negativa, lebo sa ich boja.. ja kurva nikomu nehovorim ze je v nom zlo, ludia strasne sudia, radsej keby boli samolubi a donekonecna rozpravali o sebe tak ako ja, vsetkym by som viac rozumel, a so vsetkymi by som vedel lepsie vychadzat