opäť balím do tých stále zničenejších kufrov, z kedysi vzrušujúcej mimoriadnosti sa postupne stala príliš často sa opakujúca rutina, takže nezostáva nič iné ako prokrastinovať bezhlavé rvanie handier do kufra, ktoré aj tak budem mať hotové za 4a pol minúty rôznymi bohumilými činnosťami..

môj životný plán je rozvrhnutý do 26teho decembra 2013- dvadsiatej-tretej hodiny a päťdesiatejdeviatej minúty, čo snáď neznamená, že vtedy definitívne skončí, ale myslím, že to znamená, že nastúpia už tradičné návaly paniky a úzkosti.

k tomuto mestu sa dá mať jedine a len love-hate kinda relationship, ale to vlastne ku každému miestu, ku ktorému nejaký vzťah reálne mám. a snáď to teda nie je "v nich" /konieckonov, neverím v esencie alebo je to internalizovaná ambivalencia?/ ale to vo mne to kmitá hore dole, keď už nie ľudí, miesta dokážem milovať. na chvíľu. a potom zase nenávidieť. na chvíľu. mačka, ktorá behá hore dole a líška sa každému, kto sa obtrie, ale aj tak ju zaujímajú len vlastné chodníčky. akurát to "doma" navštevujem už iba v snoch, no stále mám pocit, že to je tá "skutočnosť" a to, čo nazývame bdením je iba udržiavacia vata.

minule sme sa s l. pri zaspávaní bavili o tom, ako sme v mladosti ľudí nášho veku považovali za "dospelých" a zrazu jediným príznakom dospelosti sú omínajúce kríže a začínajúca reuma, no s udalosťami sa vysporiadavame stále rovnako naivne, ako vtedy. vlastne pokiaľ moja pamäť siaha, stále si pripadám na rovnakej intelektuálnej úrovni, otázka či je to výhra, ale pamätám si veľmi dobre, ako som ako decko skrývala pred dospelými to, ako veľmi som sa chcela baviť o politike a konceptoch svetov a používať cudzie slová, ale som vedela, že to budú považovať za rozkošne podivné a nemiestne, takže som si radšej s polootvorenými ušami cestovala po daných svetoch.

tento rok bol kurva komplikovaný, priniesol veľa strát a strachov, možno bolo treba očistu. plakala som zaň 4krát, čo je na moje pomery vysoký nadpriemer, kiežby som to dokázala častejšie. nie som si vlastne istá, ako prežívam a čo robím, ale mám pocit, že to takto nejako chcem navždy.
sloboda nič nemať je tou najväčšou slobodou, no jedna vec sa vynára v tej omamnej hmle, cez ktorú som sa predierala túto noc domov- e finale grande patetico- nikdy som si nemyslela, že sa toto udeje, ale chcela by som prvý krát sa zamilovať a milovať!
hrozne sa toho bojím, neviem, ako sa to robí a mám len veľmi matnú predstavu, aké to je, ale... asi by som to pomaly chcela vyskúšať. a potom už len