pisal som o umeni chodze a thoreauovi jednu esej. zaujimave citat tie iste vystupy v inej podobe.

Skuste si spomenúť na to, kedy ste šli von bez toho, aby ste si vytýčili jasný cieľ? Áno, chodíme (aj keď „vďaka“ vymoženostiam dopravných prostriedkov všeobecne chodíme ďaleko menej, skôr sa vozíme, a snáď ani to nie. Prevážame sa.), avšak jediná spojitosť medzi chôdzou, ako o nej hovorí Thoreau a tou našou je východiskový bod, a aj to len čiastočne. Narozdiel od neho my máme svoj cieľ pevne stanovený a výber trasy zodpovedá našej požiadavke sa dostať do cieľa čo najrýchlejšie a najpohodlnejšie. Chôdza sa pre nás doslova stala obťažujúcou nepríjemnosťou a ak sa aj náhodou vyberieme na prechádzku, vnímame ju skôr ako napĺňanie si predsavzatí o zdravom živote. Zatiaľ čo takáto prechádzka môže spĺňať tento účel a udržiavať naše telo zdravé, naša myseľ (a snáď nebudem preháňať, ak použijem aj slovo duša) zostáva inde. Ak už chodíme, chodíme, lebo musíme, nie preto, že chceme. Aby som sa vrátil k otázke o kladení si cieľa, mám dojem, že odpoveď na otázku, či chodievame na prechádzky „bez cieľa“ by neraz hovorila o tom, ako je bezcieľné blúdenie stratou času. Myslím si, že práve v tomto tkvie podstata umenia chôdze.

...niesom ale tak slova zrucny, dostal som C :D