cwbe coordinatez:
101
63535
21
7333077
7351113

ABSOLUT
KYBERIA
permissions
you: r,
system: public
net: yes

neurons

stats|by_visit|by_K
source
tiamat
K|my_K|given_K
last
commanders
polls

total descendants::2
total children::1
7 ❤️


show[ 2 | 3] flat


pisal som o umeni chodze a thoreauovi jednu esej. zaujimave citat tie iste vystupy v inej podobe.

Skuste si spomenúť na to, kedy ste šli von bez toho, aby ste si vytýčili jasný cieľ? Áno, chodíme (aj keď „vďaka“ vymoženostiam dopravných prostriedkov všeobecne chodíme ďaleko menej, skôr sa vozíme, a snáď ani to nie. Prevážame sa.), avšak jediná spojitosť medzi chôdzou, ako o nej hovorí Thoreau a tou našou je východiskový bod, a aj to len čiastočne. Narozdiel od neho my máme svoj cieľ pevne stanovený a výber trasy zodpovedá našej požiadavke sa dostať do cieľa čo najrýchlejšie a najpohodlnejšie. Chôdza sa pre nás doslova stala obťažujúcou nepríjemnosťou a ak sa aj náhodou vyberieme na prechádzku, vnímame ju skôr ako napĺňanie si predsavzatí o zdravom živote. Zatiaľ čo takáto prechádzka môže spĺňať tento účel a udržiavať naše telo zdravé, naša myseľ (a snáď nebudem preháňať, ak použijem aj slovo duša) zostáva inde. Ak už chodíme, chodíme, lebo musíme, nie preto, že chceme. Aby som sa vrátil k otázke o kladení si cieľa, mám dojem, že odpoveď na otázku, či chodievame na prechádzky „bez cieľa“ by neraz hovorila o tom, ako je bezcieľné blúdenie stratou času. Myslím si, že práve v tomto tkvie podstata umenia chôdze.

...niesom ale tak slova zrucny, dostal som C :D




000001010006353500000021073330770735111307351376
killya
 killya      07.10.2013 - 09:04:36 , level: 1, UP   NEW
ja strasne milujem, ked som v nejakom cudzom meste a "stratim" sa tam. proste len idem rovno za nosom, ale zaroven si pamatam, ze kde zhruba byvam. a idem kym ma nezacnu boliet nohy a potom si sadnem a kupim si nieco sladke a chrumem to a pozorujem ruch toho mesta. a kupim si plechovku a na verejnych hajzloch alebo niekde zasity si dam prasky a idem zase dalej. a vobec neviem kam, lebo vobec nemam sprievodcu po pamiatkach ani mapu a to mesto som riesil len ked som si bookoval letenku a izbu. a idem vacsinou po hlavnych a velkych uliciach, nech mam zachytne body pre cestu naspat, ale cestou naspat uz potom zabehnem aj do nejakej bocnej ulicky sa pozriet. asi mam aj ciel -naspat do izby, ale kym sa nerozhodnem, ze uz by som najradsej spal, tak vobec neviem, co robim (okrem zapamatania si cesty). je to velmi super pocit, podla mna absolutna sloboda, lebo clovek je obmedzovany len svojou vydrzou. a samozrejme ako spravny autista mam zasadu, ze ked som odisiel po svojich, tak aj pridem po svojich, nech mam hocijake otlaky a nech aj odpadavam kazdu sekundu:)

00000101000635350000002107333077073511130735137607351502
out yonder
 out yonder      07.10.2013 - 10:34:16 , level: 2, UP   NEW
vnimam to podobne, akurat s rozdielom, ze sa vo vacsich mestach nepohybujem po hlavnych tahoch, ale po nociach sa tulam starymi predmestiami alebo vzdialenymi obytnymi stvrtami vonkajsich casti.

v maribore sa mi toto leto stala pekna prihoda, ked som sa "stratil" natolko, ze som okolo jednej nadranom zabludil do industrialnej stvrte a ocitol sa niekde, kde vlastne vobec nemam co hladat (bola to akasi prekladka z vagonov na kamiony) a celu cestu, ako som kracal krizom cez areal za mnou vo vzdialenosti asi 20m kracal straznik a svietil si na mna baterkou (bez slova). nakoniec som sa musel obratit, lebo cesta dalej neviedla a cely scenar sa opakoval. do znamej stvrte som siel bez orientacnych bodov (riadnou oklukou), a nasiel som sa az asi o stvrtej nadranom, ked som zacul este dohasinajuci hluk z oslavy, odkial som po prezentacii odisiel.

ja si naopak cestu nesnazim zapamatat, v krakowe sa mi stalo, ze som (a to by som fakt neveril, kebyze mi to niekto povie) spravil velky okruh bez toho, aby som si vobec uvedomil, ze menim smer a zistil som to, az ked som sa ocitol na vedlajsej ulici od domu, kde som byval.