Na stanici stále tá istá žena s „methalovou“ vycucnutou tvárou chodí po vlakoch a pýta si na cestu domov. Zbiera na ňu už aspoň 9 rokov. Doba je krutá a východ ďaleký. Ako naivného vínom poľudšteného prváka na výške ma pri intráku presviedča, že sa potrebuje dostať za deťmi domov. O týždeň neskôr to na mňa skúša v kupé. Malomeštiacka dôvera v ľudí sa začína rozkladať.

Snažím sa viac usmievať na cudzích ľudí. Kognitívne nastavenie „blbá nálada“ prevláda skôr u tých, ktorým súčasný étos navráva, že sú tí dôležitejší. Alebo mám šťastie na príjemné predavačky. Tmel spoločnosti je každodenná bežná nevynútená náklonnosť k druhým. Tmel sa rozpadáva a nemá ho čo nahradiť. A preto u nás nie je verejnosť- verejný priestor. Sú len dedinské krčmy, kde sa už hrajú iba automaty. A tretí sektor. Občianska spoločnosť na Slovensku? Please!
Petržalka je nový model krajiny. Byty sú upratané a čisté, ale čo ide „dole potrubím“ už sa ma netýka. Na terasách pod domami sú haldy špiny. Málokto vyzrie von z bytu, aby sa pozrel na krajinu. Lebo by videl akurát bilbórd. Žijeme vedľa druhých a nie s nimi. V prostredí, o ktoré sa nestarajú ani volení zástupcovia. Globálne problémy sú lokálne problémy.

Začítal som sa do novely Roberta Walsera Prechádzka. Počas prechádzky zbadá zlatý žiariaci nápis pekárne a ďalej píše:

„Panebože, takéto barbarské firemné nápisy vedia človeka riadne rozhorčiť. Ničia krajinu, v ktorej sú , svedčia o sebectve, chamtivosti a ukazujú smutnú obnaženú tuposť ľudskej duše. Potrebuje vôbec prostý, slušný pekár takúto pompéznu reklamu, túto pochabú zlatú opachu, čo žiari na slnku a blýska sa ako knieža alebo ako špinavá pochybná panička? Svoj chlieb predsa pečie a miesi vo všetkej počestnosti a rozumnej skromnosti! V akom falošnom svete začíname žiť, či už nebodaj žijeme, keď sa v spolkoch a susedstve a vôbec na verejnosti nielenže toleruje , ale, naneštastie, dokonca chváli to, čo uráža dobrý vkus, rozum, estetický názor, aj zmysel pre krásu, čo sa chorobne predvádza, čo zaváňa zlodejstvom a na sto aj viac metrov kričí: „Som ten a ten. Mám toľko a toľko peňazí a môžem si dovoliť byť nepríjemný. Som síce nevychovanec a hlupák a napriek svojmu lesku vonkoncom nemám vkus, ale nikto mi nezakáže nevychovaným hlupákom aj zostať.“
Majú hádam zlaté, doďaleka žiariace a nechutne svetielkujúce písmená nejaký prijateľný, skutočne pochopiteľný vzťah alebo akúkoľvek normálnu spojitosť s- chlebom? V žiadnom prípade! No nechutná nadutosť a vystatovačnosť sa už udomácnili, bujnejú a rozmáhajú sa na každom rohu, v každom kúte krajiny a v každú hodinu, prinášajú so sebou špinu, hnus a pochabosť, rozširujú sa po celom svete a už zasiahli aj tohto počestného pekára, zničili jeho donedávna dobrý vkus a podkopali jeho vrodenú zdržanlivosť. Dal by som veľa, dal by som svoju ľavú ruku alebo ľavú nohu, obetoval by som sa, len aby som ľuďom mohol vrátiť stratenú počestnosť a skromnosť, ktorú iste mnohokrát a k ľútosti všetkých úprimných jednotlivcov už stratili. Do pekla s tou mizernou túžbou vyzerať ako niečo viac, než človek ozaj je! To je ozajstná katastrofa, ktorá po svete rozširuje vojnovú hrozbu, smrť, biedu, nenávisť a zranenia a všetkému, čo existuje, nasadzuje prekliatu masku zla a škaredosti. Montér predsa nie je monsieur a jednoduchá žena nie je madam. Ale dnes chce všetko žiariť a lesknúť sa, byť nové a kvalitné a pekné, každý chce byť monsieur a každá hneď madam, a to je hrozné. Ale časom to azda zasa bude inak. V to dúfam.““

Aký vzdialený je nám Walserov hodnotový svet z rokov okolo Veľkej vojny. Dnes mu nie je dobre možné bez histórie porozumieť. Reklama je prostriedkom výmeny a nie nevkus, neskromnosť, nemorálnosť. Ľudia nie sú určení, ale majú sa niečím stať a je prirodzené, že stále nosia masky, najlepšie také, ktoré sú najobľúbenejšie, lebo nemajú identitu. Spoločnosť nedrží protestantská morálka skromnosti. Skromnosť je nevhodná, ba nesprávna. Treba sa vystaviť. Staviť všetko na to, čo môže byť vidieť. Pod tým však už nič viac nebýva. Strach, neistota- nič, na čo treba pamätať. Čo drží spoločnosť pohromade? Aké hodnoty? Možno je to zotrvačnosť, alebo sme dokázali internalizovať morálku verejnosti a prežíva v našom uzavretom súkromí.
Zdá sa mi, že všetko je profesionalizované. A neexpert stráca hlas aj v takých v demokracii bežných veciach ako politika a morálka. Hlas, ale aj svedomie neodvzdáva z donútenia, ale s úľavou. Starosť o verejné nie je predsa mojím problémom.