mne toto ani nedochádzalo vôbec, kým som neodišla do zahraničia - kde som narazila na kontrast s prostredím, o ktoré sa ľudia starajú aj keď nemusia, susedov čo sa zaujímajú jeden o druhého, atď- a zrazu som si uvedomila, že kvôli tomu odkiaľ pochádzam ani neviem ako na to reagovať.
Občas sa tu cítim ako exot, lebo nikto mi nedal na to nejaké pravidlá ako to funguje, tak niekedy pôsobim premotivovane jak sa snažím si toto nové správanie osvojiť a niekedy zas opačne, vyhrá železný zvyk a želala by som si chvíľu nebyť súčasťou okolia a byť neúčastná na jeho dianí, len tak, zo sebectva.

No a keď prídem domov, tak sa zas až moc usmievam na ľudí, a v styku s predavačkami atď som neprimerane milá a komunikatívna a mám pocit, že tých isté percento tým dosť rozčulujem. Lebo potom aj oni musia na to nejak reagovať, a tiež sa im niekedy nechce, len tak, zo zahľadenosti do seba a svojich problémov.

Je to zvláštna schizofrénia, ale myslím si, že v tejto generácii ju bude musieť mať každý, ak chceme aby to v tej ďalšej bolo lepšie. Normálne by som urobila reklamnú kampaň a v práci a na školách zaviedla nútené tréniny usmievania sa a starania sa aj o to, čo prekračuje naše vlastné bubliny...lebo to treba cvičiť, bolestivo a úporne, tak ako ochabnuté svaly.