12. Júl 1958

Cez deň pácham zločin a v noci sa trestám liehovinou. Mám chuť ísť na Sibír, alebo aspoň na Hawai. Prekliate dlhé leto v Jekaterinburgu. Súdruhovia, sústruhy a pálené. Skoro ma porazilo, keď Yurij pred ostatnými vytiahol Idiota. Je trochu jednorozmerný.
Kapce sa oplatili. Držia tretiu klubovú sezónu. Keď začne semester, poviem Jelizavete, čo si myslím o jej prázdninách u babky. Je to über, jak komunizmus. Po 30tke už nemusíš bývať u rodičov, žiadna nezamestnanosť a jedinou istotou už nie sú len ceny, ale aj smrť.
Rustema je mizerný holič. Tremor po prepitej noci zachráni len poctivá pracovná fľaška. Beztak, patologická istota jeho rúk už ponechala na zopár falusoch brázdy. Rád sa k nemu vraciam po nezvyčajné nápady a historky. Popri holení bokombrady mi rozpovedal o svojom sne v sne. Chcel by usporiadať dve výpravy holičov a kaderníkov naprieč Uralom, raz v plavkách, a raz s kaukliarskym predstavením pre politbyro. Mnohí holiči, sa zdá, nemajú čas. Jeden má nedeľnú školu, ďalší kolektivizuje, a zopár ich buduje v gulagoch.
Saša sa začal tajne učiť anglicky. Chcel sa vytiahnuť, a keď vystál rad na prídelové lístky do radu na prídelové lístky na rad na chlieb, oslovil súdruha „Fight the powa, bro!“ Strýko mu prezieravo po stránke posiela z Ameriky knihy schované v banánoch. Smútok za súdruha Stalina oslabil pohraničnú bdelosť na Kamčatke. Počas piety zobral strýko svoju trúbku a striedavo znak-prsia preplával do San Francisca. Posiela mu teraz nejakého Keruaka, o ktorom Saša neustále rozpráva. Vadí mi, že nemôžem zistiť, o čom je skutočný život chlapa na ceste. Ako inak spoznám život? Najbližšie má k vandrovaniu zememeračstvo a gulagy. Viac dievok sa zase hlási na kybernetiku. A teraz si vyber.

32. Floreál 1958

Telefónny zoznam, Šindlerov zoznam, zoznam ľudí na zozname, nákupný zoznam. Neznášam zoznamy, ale jeden musím spraviť, lebo viem písať. Rustem dostal grant a treba ho minúť na výpravu. Zdôraznil, nech „hlavne kúpim dáku neťarchavú ženu“, lebo budeme dlhšie a onanovať pri mínus 40 je efemérne a politicky nekorektné. Semeno zamŕza už v uretre. Dievky v lupanariu, kam občas zájdem na kus reči, boli spočiatku mojím návrhom očarené, no nedostali dovolenku a páni by sa za nimi na Ural, podľa bordelmamy, neunúvali. Našťastie dve spolužiačky, ktoré sa majú radi, ale nikto ich nemá rád, lebo nikoho nemajú radi, lebo sú siamské dvojičky, chceli nutkavo ísť aj bez chloroformu. Pýtali sa, či budú na výlete aj vysoké bralá- majú záľubu v sledovaní dolín.
Bol by som si mohol nechať sovietske kopejky z grantu, keby na zozname neboli ďalšie zbytočnosti. Alternatívu v plavkách komisia zamietla kvôli ich imperialistickým manierom, a preto sa musíme trepať v hrubých, drahých kacabajkách. Obávam sa, že do zoznamu budem musieť pridať aj pár mŕtvol. Normu musíme naplniť na 120%(nepísane aspoň 150%) a na takýchto výletoch niekoľko ľudí štatisticky umiera. Zapisujem si dve. Jednu do rezervy. Na ľade sa nepokazia. Ešte sánky, boby, a pluh, aby sme nemuseli brať celú sýpku. Pre vlastný komfort pridávam aj malú prenosnú sprchu. Bez rannej árie pod svižným prúdom mám deň jednoducho zabitý.




24. Január 1959

Kompletizujeme na aftri. Grantové normy sa nám nepodarilo naplniť, a preto sme museli deň pred odchodom zorganizovať žúrku s témou Buduj Ural(aj v plavkách). Repák a Sašove púšťačky-hlavne dropy- namotali snáď pol univerzity, ktorá sa pripisovala na zoznam, jak keby sme tiahli na Stalingrad, a to sme potrebovali len zo päť či šesť komsomolcov. Dosť ľudí ráno nenachádzalo končatiny alebo zrak. Parilo sa. Nevedeli, kde sú, čo sú, a kam sa treba postaviť, a či doma nenechali pustený plyn, a preto išli s nami. Príliš sa nevypytovali. Milujem bratov Rusov. A Maurov. Počilovali sme pri plochách severského ambientu a mohli sme vyraziť. Slepcom som dal ťahať mŕtvoly. Jednému z nich sa po pol dni cesty vrátil zrak a rozviazal jazyk- tuším Judi či Gagarin, či čo. A keď videl, že sme v lese, kde je sneh a pár mŕtvol, aj sa potešil, lebo sa, veru, zobudil aj v horších podmienkach, ako ja raz na slávnostiach v Terchovej. Odmietal však ťahať sprchu, a tak mi neostávalo iné, ako ho vypísať a prideliť ju pokojnému nosičovi mŕtvol. Nič si nevšimol.




3. Február 1959

Bolo nás jedenásť a už je nás len desať. V lete na brigáde. Ostal som sám. Mám rande so svojou horou mŕtvych. Páči sa mi, že si viem udržať zmysel pre humor aj v mínus 40, v batikovanom tričku v nohavičkách. Toto sú asi moje posledné slová, lebo som stratil strúhadlo na ceruzku.
Začalo to večer. Saša už nechcel spať v stane s mŕtvolami, ktorých počet sa geometricky zvyšoval kvôli pochodu v plavkách, na ktorom Rustem mimo dohľadu autorít dôsledne trval. Nepríjemne sa zarezávali(nakoniec šetril a kúpil tangá), a spôsobovali fraktúry ťahúňov-slepcov v rokline. „Dobre, ide sa ďalej! Hlavne, že ženy stále dávajú zohriať“, uvažoval Rustem nahlas počas snehového tornáda. Nechcel som mu kaziť náladu, ale už dva dni predstieram, že som Ľuďa i Zina(myslím, že aj Rustem to tuší, ale v takejto zime človek nedbá oživiť grécke tradície). Dievky pri prvej príležitosti v objatí zahučali do rokliny, ako trápne suicidálne 16tky. Čo majú všetci, do pekla, s tou roklinou? Keby aspoň vkusné morské oko. Ale nie, na to sa treba namakať! Priznám sa, ich smrť ma celkom potešila. Od detstva som sa najlepšie cítil v maminej skrini a čepci. A teraz som mal rovno dvojo sezónnych dievčenských blúzok.
Saša chcel ísť spať ku mne s Rustemom. Ten však presadzoval právo staršieho, a o dievky sa nechcel deliť. Saša si preto vymienil súťaž, kde víťaz bral teplo. Navrhol som trojboj. Stavanie stanu vysoko vo svahu spojenú s behom a spievaním Pucciniho Nessun Domna. Sašove staccato ma dostalo, i keď zaostal v zapichávaní kolíkov. Rustem by získal všetky technické body, keby som ich zaujato nedal druhému. Kompromis bol pri remíze nutný, a tak Rustem pristal, že budeme spať všetci traja či štyria v jednom stane.
V noci bolo strašne teplo, logicky som stan zvnútra rozrezal. A potom to začalo. Najskôr sa ukázal poisťovák. Vstúpil bez klopania. Rustemovi sa to takto natvrdo páčilo. Výhodne si nechal poistiť vedľajšiu batožinu pre prípad zrážky s vlakom. Saša sa priznal, že sa od začiatku cesty zohrieva plátom uránu. Zahriakol som ho a povedal mu, nech sa podelí aj s tou oranžovou farbou, ktorou nás nenápadne po nociach maže. Onedlho sa ukázali Marťania, a pýtali si v zlej rakúštine cigy. Hovorím si, vcelku nevšedná noc. Podarilo sa nám vybartrovať dáke skladačky, pol kryštálu a dve jacuzzi. Nastala všeobecná zglajchšaltovanosť a posledné, čo si pamätám, ako spolu s bigfútom roznášam živých-mŕtvych po krajine. A prečo to všetko? Lebo môžem. Anything goes. Až na tie dojazdy. Prežijem svoju smrť, reinkarnujem sa do vyšetrovateľa, uzavriem prípad, zarobím cashe na bollywoodskych scenároch a interview. Len si vyčkať na Fejsbúky a hyperkonzumnú spoločnosť.