doteraz sme nemali problem. vsetko vychadzalo podla planu a pomaly sa blizime k Otortenu. uz vcera ale vyzeralo, ze pocasie sa bude jebat. dnes uz nebudeme kryti lesom, takze ziadna vyhra. silny vietor a sneh absolutne zhorsuju viditelnost. po par hodinach v tejto vychrici uz nalada celej skupiny nevyzera ako v Ivdeli. dyatlovovo odhodlanie bolo spociatku impozantne, ale pomaly zacinam pochybovat, ze je aj teraz na vhodnom mieste. zina by za nim slintala, aj keby sme si drzali normalne tempo. nie dopice, za kazdu cenu musime ist dalej, aj ked nevidime pomaly ani na krok. mali sme rozlozit tabor pri lese a pockat, kym sa pocasie ukludni.

- igor, toto nema vyznam. takyto protivietor nas zbytocne vycerpa. vratme sa pod les a pockame do zajtra, nemame sa kam ponahlat.
- nebudeme sa vracat. stratili by sme skoro cely den.
- nie je nic vidiet, vobec nemusime mat dobru stopu..

dyatlov zastavil a pozrel na vycerpanu skupinu. po chvili rozmyslania znacne neochotne zapichol palicu do zeme..
- dobre. rozlozime tabor.
- kde? nie su tu stromy, nemame z coho spravit ohen, ani podstlat stan... – namietal doroshenko.
- jednu noc prezijeme..
- no najlepsie si to vymyslel dopice. ako keby sme nemohli jeden den stratit.. nie my sa tam musime jebat teraz. naco kurva, naco? nevidime ani na krok. ty si uplny kokot.. - doroshenko stratil nervy. bola to otazka casu. neviem naco sa sem vobec jebal. zina ho uz aj tak nechce.. len sa tu zbytocne drzi divne napatie.

- hej! ukludni sa! jednu noc zvladneme aj tu, schadzat dolu by nas stalo vela casu aj sil. -
doroshenko pozrel na zolotareva a dalej si picoval uz len sam pre seba. zolotarev mi pripada dost zvlastny. celu dobu mi na nom nieco nesedi a stale neviem, ako sa k nam vlastne dostal. na druhu stranu je asi jediny, kto by vedel udrzat dyatlova na uzde. predsalen je z nas najstarsi a asi aj najskusenejsi.

odopli sme lyze, zlozili batohy a pomaly zacali do snehu hlbit zakryt na stan. asi prvykrat bolo v skupine zvlastne ticho. zajtra snad uz zalozime tabor pod Otortenom. zaliezli sme do stanu, nikolai vytiahol flasu vodky a atmosfera sa postupne zase zlepsovala. akurat sme si viaceri zapicovali, ze budeme bez teplej vecere. zolotarev s nami zatial vobec nepil. stale tvrdi, ze to dobehne zajtra pod Otortenom, bude mat narodeniny. som zvedavy veru..

- no, srat mi treba tusim.. – oznamil skupine rustem.
- parada.. davaj pozor, nech ti nevymrzne rit.
rustem sa pomaly predral cez stan a vyliezol von.
- co ti jebe!? podte von, rychlo!
ton jeho hlasu sa zaryl az do kosti a vsetci sme sa zacali drat von. na oblohe medzi vrchmi sa vznasal obrovsky ziaraci objekt. neboli vsak pocut ziadne motory ani nic podobne.
- tak predsa.. – zamrmlal zolotarev a rychlo vliezol do stanu, kde sa zacal prehrabavat. ostatni sme udivene civeli na oblohu a nikto nevedel, co sa vlastne deje. zolotarev zhasol lampu, vyliezol zo stanu a na krku mal zaveseny fotoaparat. pohotovo zacal fotit a ako jediny nevyzeral prekvapeny celym vyjavom.
- tak predsa?! co tym kurva myslis?! – zareval dyatlov a pristupil k zolotarevovi, ktory ho uplne ignoroval a fotil vznasajuci sa objekt.
- co to ma znamenat?!
- pozrite! tam pod kopcom je volake svetlo! vyzera, ze smeruje sem. – prerusil konflikt rustem.
- dopice! berte oblecenie a rychlo na lyze! k lesu! rychlo! nemozu nas chytit! – zareval zolotarev a rozbehol sa k lyziam zapichnutym pri stane. ostatni sme zmatene stali a nevedeli, co robit. rozbehli sme sa za nim. pred kym ale mame utekat? co sa tu deje? a kto je vlastne zolotarev?
zina mala problem s viazanim. alex, nikolai, ludmila a zolotarev sa uz dostavaju k lesu a miznu medzi stromami. doroshenko je tesne za mnou. rustem s igorom sa drzia pri zine. spadla. tmave postavy na lyziach su uz skoro pri nich.

- stojte! ani hnut!
tmava postava zrazila rustema k zemi. igor jednu udrel pastou, ale dalsia ho pazbou kalasnikova omracila.
- vsetci na zem a ziadne prudke pohyby!
cast postav ich ostala strazit a zvysok sa pustil smerom k lesu za nami.

- musime sa rozdelit, su prilis blizko.
- dobre. – suhlasil doroshenko a prudko strhol lyze doprava.

dostal som sa k lesu, odopol som lyze, ale v snehu mi zapadli nohy. prebrodil som asi dvadsat metrov a postavy uz boli kusok odomna.
- stat!
strnulo som zastavil a zdvihol ruky nad hlavu.
- kolko vas je?! – zareval muz v lyziarskej vystroji s kalasnikovom v ruke.
- devat. – zasomral som.
- mikhail, zalozte ohen!

netrvalo dlho a priviedli aj doroshenka. vsetci piati sme klacali s rukami za hlavou pod neustalym dohladom hlavni kalashnikovov.
- vladimir, na strom, skontrolujte okolie, ci nezbadate tych dalsich.
muz vyliezol na strom. zapraskalo pod nim niekolko vetiev.
- nic nevidno pane.
postupne nas po jednom odvadzali kus dalej a vypocuvali. nevyzera to dobre. skurveny vylet.

vela informacii z nas nedostali a ocividne s nimi neboli spokojni. cast z nich sa na niecom dohadovala. pristupili k nam.
- zoberte im lyze, bundy, obuv a zaneste ich do ich tabora. skontorlujte ich veci v stane, najma pristroje a fotoaparaty.
- co s nami chcete spravit?
- pustime vas.
- ale ved takto zmrzneme!
- to je uz vasa starost. – odsekol neprijemne ich velitel a otocil sa na muza, co stal vedla neho.
- porucik, viete co mate robit. tuto na horach byvaju laviny celkom casto a nasich turistov mohla jedna v noci nahle prekvapit. zahaste ohen a ostatni ideme hladat tych dalsich!

zobrali nam veci, zadupali ohen a zmizli. bezmocne sme stali a mlcali. stan je prilis daleko a prebrodit k nemu v takomto snehu nie je sanca.
- rychlo, prineste nejake vetvy a skusime rozduchat ten ohen.
nalamali sme nejake vetvy z cedru tyciaceho sa kusok od ohniska, ale bolo to marne. rustem, igor a zina sa rozhodli skusit vratit k stanu. ja s doroshenkom sme ostali bezducho stat pri ohnisku. je tu strasna zima...