ano, to čo radíš sú presne tie cesty do pekla... čo tým vravíš dieťaťu keď ignoruješ jeho pocity? hovoríš mu "tvoje pocity pre mňa nie sú dôležité, nevyhovujú mi, nepáčiš sa mi keď si takýto, nemám ťa takéhoto rád.. atď"
ja sa snažím (ak k tomu dôjde) pátrať po príčine prečo vôbec taká situácia vznikla že moje dieťa je zlostné, kričí alebo niečím hádže. môže to byť začínajúca choroba alebo sa dieťa naozaj cíti nejako zle, ukrivdené a pod. čo dosiahnem tým, že jeho pocity (aj ukrivdenia a zlosti) budem ignorovať alebo ho za ne trestať? z dlhodobého hľadiska nič pozitívne. dieťa mi prestane dôverovať a v najlepšom prípade predomnou pocity prestane prejavovať (ako negatívne tak pozitívne) v horšom prípade si za mojim chrbtom bude robiť aj tak čo chce ono. pretože jediným jehjo motívom konať nejakým spôsobom, bude strach zo mna alebo snaha zapáčiť sa mi... a to chcem? ja osobne určite nie. chcem dieťa ktoré bude svojim pocitom rozumieť a časom sa ich naučí rozumne usmerňovať (nemôžem chcieť od dvojročného dieťa ktoré sa sotva naučilo rozprávať aby rozumelo a ovládalo svoje pocity. jediný jeho výraz je možno práve to hádzanie sa o zem a metanie sa) ako bude dieťa, ktoré odmalička učíš ignorovať jeho pocity, reagovať na pocity druhých? myslíš že ich bude brať vážne? že sa bude podľa nich riadiť alebo že bude empatické? možno ak má vysoké predpoklady k empatii už vo svojej povahe. ale skôr bude nedôverčivé a bude mať nízky pocit sebahodnoty.