Pred polrokom som sa konečne dostal na rad u psychoterapeuta. Harmonogram mal dlhodobo vybúkovaný agorafóbmi. Nevedel ich dostať von z ordinácie, a tak ich musel vyliečiť. Počul som o tých nekonečných a neefektívnych sedeniach, a povedal som si, že to spravím podobne ako oni. Musí mi pomôcť na prvom a poslednom stretnutí.

Ani neviem, ako som sa dostal do bodu, keď sa mi všetko zdalo arbitrárne a zbytočné. V obchode som už nerozlišoval či si kúpim chlieb alebo vuvuzelu, aj tak som mal na večeru kuskus salámy. Fotky dieťaťa kolegyne mi už neroztepali biologické hodiny a nebežal som sa vo fraku na polhoďku postaviť do výkladu svadobného salónu vedľa figuríny nevesty. Keď ma klient zbadal v správach na demonštrácii proti nadnárodnému kapitálu, na ktorej som ani neviem ako a prečo niesol nápis difamujúci jeho obrezaný penis, šéf mi dal ultimátum: buď navštívim odborníka alebo si musím vziať jeho 2-ročnú dcéru, ktorá nevie chodiť. Šiel som si teda vybrať svoje hodiny u jednej šikovnej Thajky. Prechádzala po mne klavírnym prstokladom, a celý čas som mohol myslieť len na to, čo sa stalo s ponímaním krásy v modernom umení. Dadaizmus ma riadne vytáčal. Ostala pomerne sklamaná, že sa jej nepodarilo nájsť môj mons veneris. Podala mi vizitku na akéhosi doktora Boleslava Junga. Jej sesternica sa od neho už mesiac nevrátila, alebo aj vrátila, ale nepamätá si už ako vyzerá. Po krátkom telefonáte- na druhej linke s poisťovákom dier v kondómoch- som sa dostal na doktorovu čakačku. Už sú vraj na pol paže v dverách a nebude to dlho trvať.


>

Doktora Junga, pôvodne katolíckeho vodoinštalatéra s certifikátom na vykonávanie psychoterapie(pre menej bystrých: certifikát získal podľa pravidiel automaticky vďaka priezvisku), som oboznámil s tým, že ma musí vyliečiť okamžite, a zaplatím mu ako za štandardných 300 neefektívnych sedení. V oku sa mu vyjavila iskrička a začal na mne pracovať. Svoj problém som špecifikoval nasledovne: ”Načo mám dnes zarobiť peniaze, aby som si za ne mohol následne kúpiť jedlo, vďaka ktorému budem môcť zase pracovať, vďaka čomu sa opäť najem, aj keď o rok či 40 rokov sa už moje telo bude rozkladať niekde v Novom meste nad Váhom či Terchovej? Zdá sa vám Baumgartenova definícia krásy obsolétna?“ Chvíľu sa zadumal, a vzápätí mi uštedril nečakaný pravý hák do sánky. Ležal som na podlahe a lial zo mňa pot, moč, žlč, mozgovomiešny mok, stolica a hlien. Doktor Jung na mne ďalej pracoval a kopal ma s ľahkosťou opitého argonauta do žalúdka, až som musel pripomínať obe sestry Williams naraz. Terapia sa rozbiehala asi až teraz, keď zakričal: „Buď chlap, do piči“!!! Nechal ma, aby som to všetko spracoval ležiac už aj v červenej mláčke krvi- okrem iného- zajachtal som či mi tým chce naznačiť, že mi chýba vôľa k moci. Doktor Jung tento koncept zjavne nepoznal a lokol si bajočko dva deci nápoja pripomínajúceho denaturovaný lieh alebo borovičku. „Myslíte, že som sa nechal uchlácholiť tlakom spoločnosti a dostal sa tam, kde ma potrebuje, namiesto toho, aby som sa proti tomu postavil a začať pretláčať svoje hodnoty, aj keby som mal ísť proti každému?“ Jung popri mojej reči stihol vypiť ďalší pohárik a s úsmevom mi povedal:“Trepeš kekse, ba aj kokotiny. Nedá sa to počúvať. Dám ti radu, keď mi už toľko platíš. Pozri sa na seba do zrkadla“. Dal mi dole šaty a stál vedľa mňa pred zrkadlom.“Povedz, čo vidíš?“ Vyzeral som ako v posledný deň Czech tekku. „Ja ti poviem. Nie si chlap. Nemáš svaly, nemáš rešpekt, nemáš ženy, nemáš nič. A bodka. Viac ti nemôžem už dať.“ Chytil som jeho fľašu, aby som sa trochu spamätal. Bola v nej denaturovaná voda, ale vcelku písala. „Dám ti poslednú vec.“ Dal mi papierik s prázdnymi políčkami a mojim menom. „Toto je permanentka do posilňovne. Budeš tam teraz chodiť 4-krát do týždňa. Budeš dvíhať ťažké kovy, budeš plakať od bolesti, nebudeš vládať. A potom sa mi sem prídeš po 2 mesiacoch ukázať. Odchod. Nech ťa už nevidím. V čakárni mám muža, ktorý si myslí, že je viditeľný.“

Po plastike Jungom natrhnutej bradavky som si povedal, že to skúsim. Byť chlapom. Zaujímavý mne ničnehovoriaci koncept. Možno odtiaľ vedia strmá cesta k nadčloveku. Čo by mi možno doprialo zmysel, a prehodnotil by som všetky hodnoty ako napr. život. Zabiť v nutnej obrane 98 ľudí a ísť si svoje. Prečo nie. Ale všetko poporiadku. Najskôr muskulatúra.