pred dvomi týždňami cez víkend prišla anka za mnou do zlína
len tak, neplánovane, potešila ma.
boli sme spolu v obuvníckom múzeu a všademožne
a videli sme naživo najkrajšieho muža na svete.
niekoľko hodín vkuse sme sa večer rozprávali a povedala mi, že si o mne myslí, že som melancholik.
paradoxne, väčšina ľudí, s ktorými si naozaj rozumiem sú mi opakom.
-
v poslednom čase mi nezávislo od seba viac ľudí (od ktorých by som to asi ani tak priamo nečakala) povedalo, že ma majú radi alebo že im chýbam. je to zvláštne a zisťujem, že keď mi niečo také povie kamarát/kamarátka, neviem ako mám na to reagovať a pri každej tej situácii ma to dosť zarazilo.
-
schiele si vystrihoval límce na košele z papiera.
-
minule, keď som zaspávala sama v prázdnom byte som si uvedomila, že mi je už trochu smutno
ráno na to som cestou do školy stretla hádajúci sa pár a hneď ma ten smútok prešiel.
-
po dlhodobom všímaní a uvedomovaní som prišla na to, že sa ku mne moji rodičia naozaj pekne správajú.
-
v pondelok po troch hodinách spánku o 5 ráno vo vlaku som si vyzliekla sveter
a sledovala som v odraze moje zelektrizovanú ofinu a asi 5 minút som sa na tom strašne bavila.
-
a vybavila som mne a tereze fotenie porcelánu a skla od štúdia qubus a v utorok si pre neho asi ideme a teším sa na to fotenie najviac! jú.