veľmi zaujímavý esejisticky koncipovaný príspevok o súčasnej kultúrnej, spoločenskej a politickej scény od literárneho vedca a spisovateľa Viktora Horvátha.

Nové maďarské dobrodružstvo



Politické vymenovanie riaditeľa divadla Új Színház vyvolalo v Budapešti vlnu protestov. Európa by mala brať spoločenskú klímu v Maďarsku vážne, lebo v každej krajine je značný dopyt po vodcoch – najmä v časoch krízy.

edávno vypísalo mesto Budapešť konkurz na riaditeľa divadla Új Színház. Na konkurz sa prihlásili dvaja uchádzači: predošlý riaditeľ István Márta a herec György Dörner.

Dörner je známy svojimi radikálne nacionalistickými názormi, rád vystupuje na ultrapravicových mítingoch a má blízko k politickej strane Jobbik a jeho zakázanej, militantnej organizácii, takzvanej Maďarskej garde. Táto formácia svojou rétorikou, ako aj zámermi a uniformami najväčšmi pripomína niekdajšie organizácie SA, SS či maďarských nilašov.

Predošlý riaditeľ divadla István Márta predložil komisii na posúdenie 110-stranový podrobný ekonomický a marketingový plán. Jeho bohatý program, ktorý ponúkal hosťovanie zahraničným režisérom a divadelným súborom, bol postavený na dlhoročne budovaných kontaktoch. Navrhovaný dramaturgický plán obsahoval súčasné i klasické divadelné hry, ktoré hľadajú odpovede na aktuálne duchovné a morálne otázky súčasnosti, skrátka, sú s našou dobou prepojené. Niektoré z textov sa venovali problematike človeka vydaného napospas vláde jednej strany (napríklad Orwell: 1984).

Oproti tomu v 18-stranovom projekte Györgya Dörnera chýbali konkrétne čísla. So zahraničnými režisérmi a divadelnými súbormi plánoval spoluprácu bez ich vedomia. Napríklad Jiří Menzel vo svojom liste zarazene píše, že sa dohodol na spolupráci len s predošlým riaditeľom a meno istého maďarského režiséra zo Sedmohradska Dörner uviedol chybne. Tento projekt, plný pravopisných a štylistických chýb, vyjadruje túžbu po akomsi rozprávkovom svete. Namiesto odborne fundovaného programu ponúka program politický, ktorého zámerom je boj o „znovuobsadenie” divadelného života a krajiny a vštepovanie puncu pravej maďarskosti.

Márna vlna protestu

Odborná komisia posudzujúca podané práce ohodnotila Dörnerov projekt ako umelecky slabý, morálne poburujúci a odporučila predĺžiť poverenie doterajšieho riaditeľa. No napriek tomu István Tarlós, primátor Budapešti, vymenoval za riaditeľa divadla Új Színház Györgya Dörnera. Tarlós je politik blízky Fideszu a vláde. Jeho krok vyvolal obrovskú vlnu protestov.

Tarlós dostal množstvo rozhorčených listov od rozličných vedúcich osobností maďarského divadelného života, od Združenia európskych divadelníkov, zahraničných umelcov a osobností, no márne. Prvého februára prevzal György Dörner vedenie menovaného divadla. Na tento deň zorganizovalo niekoľko občianskych združení a organizácií spolu s opozičnými stranami protest pred divadlom.

Toľko o pozadí udalosti. Teraz by mal nasledovať živý opis demonštrácie – keďže som na nej bol - no obávam sa, že nech bola akokoľvek vzrušujúca, nemá zmysel sa ňou dlhšie zaoberať. Veď čo sa už dá pochopiť zo zábleskov výjavov pouličnej demonštrácie, na ktorej proti tým, čo prišli pokojne protestovať voči nezmyselne vymenovanému riaditeľovi, besnel takmer dvojnásobok pravicových radikálov?

Brutálne vášne, výkriky, skandovanie: špinaví Židia, vlastizradcovia, postavy v čiernych uniformách so zástavami s arpádovskými brvnami a rovnakými šatkami okolo krku, s odznakmi, kombinácie farieb známe z filmov: čierna-červená-biela.

Organizátori antifašistickej demonštrácie niekoľkokrát prosili políciu, aby priestor od nich očistili. Policajný kordón ich oddelil od demonštrantov a za mohutného strkania ich vytlačil na Andrássyho ulicu. No tí, čo boli v civile, sa vrátili, veď kým nevykrikujú, nevidno na nich, čo sú zač, a keď sú nazad, zamiešajú sa do davu a pokračujú vo vrieskaní.

Žena protestujúca voči novovymenovanému riaditeľovi sa postaví voči menšej skupinke extrémistov, stojí a monotónne opakuje: nie, nie, nie. Všade kamery, mikrofóny, vzrušení novinári behajú, aby zachytili najbrutálnejšie vycerené zuby, najvulgárnejšie výkriky, najdivšie strkanie, najkrvavejší pohľad.

S gučou v hrdle

No dobre, už je to jedno, predsa som sa pokúsil čosi zachytiť, tak akosi to bolo, nič zvláštne, mohlo to byť aj brutálnejšie. Horšie než to strkanie bolo, že najčastejšie sa skloňoval výraz Maďar, Maďar, Maďar. Príšerný pocit, veď všade na ulici, všade naokolo boli samí Maďari.

Jedna skupina by uznala za Maďarov členov tej druhej, no druhá prvých len v prípade, že by rovnako ako oni nenávideli Židov, Cigánov, pohŕdali by všetkými susednými národmi, ak by boli fanatickými kresťanmi ako oni, keby chceli vystúpiť z EÚ, kam krajinu po prvý raz voviedol i nimi vysoko uctievaný svätý Štefan, keby si všetci prišili na kabáty mapu Uhorska, keby verili v nadradenosť Maďarov a keby trvali na územnej revízii. Znie to všetko veľmi nezmyselne, no verím, že pre susednú krajinu nie nepochopiteľne, máme spoločnú históriu aj spoločné nezmysly.

Tón, ktorým sa mi teraz darí písať, je romanticky rozohnený a podozrivo patetický, no nechce sa mi siliť do uvoľnenej irónie. Celé sa ma to veľmi dotklo, bol to veľmi nepríjemný pocit, guča v hrdle.

Mojou prvou reakciou bolo presvedčenie, že presne viem, čo sa v krajine deje, samozrejme, prečo by som nevedel. Ibaže neviem. Treba uvažovať. Pred piatimi-šiestimi rokmi, v období vlády skorumpovanej Maďarskej socialistickej strany (MSZP), bolo nepredstaviteľné to, čo sa napokon po páde ich vlády v krajine udialo. A čo sa odvtedy každým dňom, zas a znova, opakuje. Do roku 2010 bol politicko-spoločenský život chvíľami a miestami jednoducho nechutný, dnes však len ťažko človek nachádza slová, aby pomenoval to, čo prežívame. Zrejme si treba všetko premyslieť, "upgrejdnúť" svoj zabudovaný softvér na čítanie spoločenskej situácie. Lebo hoci teoreticky dobre poznáme známu frázu, že história sa opakuje, zoči-voči konkrétnej situácii už frázy neexistujú, sú len ťažko opísateľné emócie: úžas, ohromenie, zdesenie, zúfalstvo aj chuť smiať sa, zlosť, strach, a čo je zo všetkého najhoršie - pocit dobrodružstva.

Dobrodružstvo je pre jednotlivca, vzrušenie i relax, no čo znamená pre krajinu? Aké to je, keď sa vedúca osobnosť štátu rozhodne zrealizovať pre všetkých obyvateľov bez výnimky rozprávkový svet, čo žije v jej predstavách? A čo keď je rozhodnutá bojovať zaň až dokonca? Keď sny tohto vodcu vyzývajú ľud na dobrodružstvo. A keď Európa nad jeho snami nepokojne zakrúti hlavou, vodca trocha popustí, opatrne vyčkáva, no keď sa vášne upokoja, pokračuje v začatej ceste. Vodcovia nepopustia, nech by mal byť koniec akýkoľvek.

Žijeme v diktatúre

Keď sme už naznačili koniec zaváňajúci apokalypsou, rozšírme si perspektívu ponad inkriminované divadlo, jeho roduverného direktora, neofašistov, čo ho podporujú a povznesme sa i nad primátora Tarlósa. Opakovanie dejín nehrozí príchodom fašizmu, ale čímsi, čo už je vlastne každodennou realitou. Vrátil sa spoločenský model vlády jednej strany známy z kádárovskej éry. Žijeme v diktatúre, ale musíme sa tváriť, že to tak nie je. Spoločenské pravidlá sú postavené na lži.

Neprekvapuje ma spôsob fungovania vlády jednej strany a centralizácia moci, veď to dobre poznám, zažil som to. Prekvapujúce je, že sa to celé vrátilo. Prečo?

Maďarská politická kultúra a výchova celé stáročia stavia na sebaklame a vzdore. Je predsa príjemnejšie uveriť tomu, že svet je zlý, a každý nám len nespravodlivo ubližuje, ako sa pozrieť zoči-voči skutočnosti, že nie sme o nič lepší ani o nič horší ako ostatní. A keď sa chceme zbaviť duševného marazmu, musíme hľadať príčinu svojich prehier a smoly v prvom rade v sebe. Keď súčasná vláda vyhlásila deň podpísania Trianonskej zmluvy za pamätný deň (Deň národnej spolupatričnosti), nemyslela na to, že sme kedysi pomohli vypuknutiu prvej svetovej vojny. Potom sme ju prehrali, potom sme pomohli i druhej, aj tú sme prehrali a potom sme sa urazili.

Naša odutosť živila diktatúry: Horthyho režim zvalil všetko na víťazov, na susedné krajiny a na Západ; kádárovský režim obvinil zo všetkého Horthyho režim a tiež Západ, teraz orbánovský režim obviňuje predošlú vládu, Západ, a vlastne hocikoho. Podstatné je, aby bolo v krajine vždy dosť jedu a pocitu krivdy na to, aby vďaka nim dokázala uživiť svojho vodcu.

Veď čo je to za národný sviatok, čo spolupatričnosť slávi v deň rozdelenia krajiny. V deň, ktorý je zároveň pre susednú krajinu dňom získania národného sebaurčenia! Čo je to za gesto, v ktorom sa identifikácia snúbi s konfrontáciou? Je to gesto boja.

Lebo niet vodcu bez boja. Ak niet boja, dav vodcovi neverí, preto vodca boj zabezpečí. V socializme sme mali boj za mier, teraz tu máme boj proti nadnárodným spoločnostiam, proti bankám, proti Európe a MMF, proti čomukoľvek a komukoľvek za hranicami i doma, kto sa odváži spochybniť vodcovu dokonalosť.

Kto je s vodcom, je s ľudom...

Ak človek žije v mieri, môže sám rozhodovať o svojom osude, viere, daniach, škole pre svoje deti, o šetrení na dôchodok. Človek, čo žije v mieri so sebou a so svetom, nenasleduje vodcu, lebo nepotrebuje nepriateľa. Nepriateľa potrebuje vodca, lebo len ten mu zabezpečí prívržencov, ktorí ho budú nasledovať a bojovať zaňho. Nedokázal by odôvodniť koncentrovanie moci, keby nemusel svoj ľud brániť pred nepriateľom. Tento ľud je totožný s vodcom, keď niekto ubližuje vodcovi, ubližuje ľudu. Kto je s vodcom, je s ľudom, kto je proti nemu, je proti vlasti.

Vodcu živia skutočné i domnelé útoky zvonka a teórie o sprisahaní a vlastizradcoch, no živia ho aj tí, čo kričia na ulici: vlastizrada, špinaví Židia!, i neofašisti nadávajúci do Židov, lebo vodca, čo upokojuje fašistov, ukazuje svetu svoju dobrotivosť. Vodcu nenasleduje zdravý rozum, ale slepá viera, keď vodca zavedie čosi, po čom jeho prívrženci budú žiť horšie, budú o to náruživejšie v neho veriť, a o to väčšmi nenávidieť nepriateľov, ktorých vodca označí za príčinu všetkého zla.

Čím hlbšia je nevedomosť, tým je vodca mocnejší, a keď sa pozrieme na nový vládny zákon o školstve, veru, niet dôvodu na optimizmus. Z ideálneho žiaka orbánovskej školy vyrastie nesamostatná a závislá osobnosť poslúchajúca autority, pre ktorú nebude mať hodnotu sebanaplnenie, ale posluhovanie nadriadeným: učiteľom, farárom, úradníkom, šéfom v zamestnaní, posluhovanie malým vodcom, ktorí tiež budú slúžiť svojmu nadriadenému. Frustrovaní ľudia, čo hľadajú útechu vo vybájenom svete predstáv stredovekej uhorskej ríše a pradávnej, všetkým nadradenej maďarskosti, aby svoju útechu našli vo vzrušenom pozorovaní vodcovho boja za ríšu.

Dajme na seba pozor!

Či tomu všetkému samotný Orbán skutočne verí, nemôžeme vedieť – podobne ako ostatné silne narcistické osobnosti zrejme i on používa svoju moc ako narkotikum na zmiernenie svojej vnútornej neistoty a komplexov menejcennosti. Zmietaný v neistotách, ktoré svetu nevystavuje na obdiv, nie je dostatočne schopný vyplodiť racionálnu reťaz súvislosti príčin a ich dôsledkov. Jeho intelektuálne kapacity sú naplno vyťažené hraním roly, ktorú na seba vzal. Je to ohromný výkon, ktorý splynul s jeho charakterom.

V dnešnom Maďarsku sa stretli tie najhoršie mechanizmy národa s jedným z duševne najperfídnejších, najprefíkanejších a najšarmantnejších šarlatánov našej histórie. S nadaným dobrodruhom veľkého formátu, ktorého jedinou smolou je, že sa narodil v zlom čase na zlom mieste – dostal omnoho menšie smetisko, než aké dokáže prekikiríkať. Jeho priestorové nároky mu kážu kráčať vpred. Európa by mala Viktora Orbána brať vážne, lebo v každej krajine je značný dopyt po vodcoch – obzvlášť v časoch krízy, pri problémoch s migrantmi a národnostnými menšinami.

Milí Slováci! Anjeli nevidia červené čiary, ktoré si nepatrní ľudkovia kreslia na svoje mapy. A keby ich aj videli, iba by sa im smiali.

Dajme na seba pozor!



Čítajte viac: http://nazory.pravda.sk/nove-madarske-dobrodruzstvo-di4-/sk-nesej.asp?c=A120217_171908_sk-nesej_p23#ixzz1mpFDzMsx